Dagmar aj Jozef pochádzajú z Hlohovca a poznali sa už ako malé deti. Keďže Dagmar je od Jozefa o 9 rokov mladšia, už ako dvanásťročná ho pozorovala z hľadiska, keď hrával v divadlách. Keď mala pani Dagmar 17 rokov, začali s Jozefom tvoriť pár a o dva roky neskôr prišla svadba. „Páčili sa mi jeho pekné modré oči. Už v mladosti sme si dobre rozumeli, vždy sme sa vedeli dohodnúť. Boli sme zo sociálne rozdielnych rodín, ale prispôsobili sme sa ľahko. Radi sme spolu chodili na zábavy,“ rozrozprávala sa pani Demelová.
Svadbu plánovali na september, ale kvôli tomu, aby dostali byt, bola už v júli. „Sobáš sme mali 22. júla 1950 a zorganizovali sme ho za týždeň. Ani len šaty som nemala biele. Vtedy to nebolo také jednoduché kúpiť či požičať si šaty. Nakoniec som mala tmavomodré šaty a biely klobúk,“ spomína si pani Dagmar. Svadobné menu pozostávalo z pečených husí a veľkého množstva koláčov a zákuskov. „Sme veľmi maškrtná rodina. Môj otec zvykol hovorievať - „Keď nás bolo desať, dve kurence boli veľa, ale 5 druhov zákuskov málo!“,“ smeje sa pani Dagmar. V 50. roku začali byť povinné civilné sobáše na matrike. Preto aj Demelovci mali v jeden deň svadobné obrady dva. „O deviatej sme mali sobáš na matrike a o dvanástej v kostole. Potom sme šli len s najbližšou rodinou do nášho rodičovského domu, kde bola hostina,“ spomína si pani Demelová. Žiadne tradičné zvyky Demelovci nedodržali, ale veľká svadba im nikdy nechýbala. „Moje kamarátky mali veľké svadby a nie vždy sa všetko podarilo. Chlapi sa napili a urobili neporiadok, veľké škody, aj hanba to bola. Ja som s našou svadbou bola spokojná,“ hovorí Dagmar.
Po roku manželstva sa Demelovým narodil syn, potom dcérka, ktorá ale na zlyhanie srdca po troch týždňoch umrela. Päť rokov po synovi sa narodila ďalšia dcéra. Dnes už Demelovci majú aj dvoch vnukov a jednu vnučku a dokonca aj pravnuka a pravnučku. „Máme z nich veľkú radosť,“ hovorí hrdá babka a prababka.
Do Nitry sa Demelovci presťahovali pred päťdesiatjeden rokmi kvôli manželovej práci, ktorý robil v štátnych lesoch. Pani Dagmar bola desať rokov na materskej dovolenke, potom pracovala ako predavačka v drogérii. Aj keď manžel chodil na týždňovky, mladá mamička s deťmi problém nemala. „Môj brat je odo mňa mladší o dvanásť rokov, vedela som sa postarať. S varením a pečením som tiež nemala problémy.“
Vášeň v cestovaní manželov sprevádza celý život. Navštívili mnoho miest na Slovensku, ale aj v zahraničí. Pani Demelovej sa najviac páčilo v Mamai v Rumunsku. „Chodievali sme na dovolenky aj na kratšie výlety s deťmi, na lyžovačky, odborárske rekreácie. Ani na dôchodku sme sa cestovania nevzdali a so sebou sme brávali vnukov a vnučku,“ hovorí Dagmar. Okrem cestovania sú veľkou vášňou Demelovcov vážna hudba a opera. „Vždy, keď manžel išiel služobne do Prahy, prvé, čo sme pozerali, boli plagáty, aké operety dávajú. Hneď sme si išli kúpiť lístky. V tých časoch sme videli asi všetko,“ spomína si Dagmar. S operetou ide ruka v ruke aj divadlo a knihy, ktorých pani Demelová prečítala veľmi veľa. Dnes pán Jozef najradšej lúšti krížovky, slovenské aj české. „Hovorí, že mu cibria mozog,“ smeje sa Dagmar a dopĺňa: „Ale karty so mnou hrať nechce za nič na svete. Vraj on nie je kartár. Ja rada lúštim osemsmerovky a čítam časopisy, knihy. No a pečiem. Tá maškrtnosť u nás v rodine zostala.“
Obnova manželského sľubu po päťdesiatich rokoch a následná oslava už boli väčšie ako prvá svadba. „Na zlatej svadbe nás bolo asi päťdesiat a najväčším prekvapením pre mňa bola živá hudba, ktorú sme na svadbe nemali. Všetci sa dobre bavili, tancovalo sa a nechýbala ani svadobná torta,“ hovorí Dagmar. O desať rokov neskôr na diamantovej svadbe sa rodina zišla v hojnejšom počte, pribudli pravnúčatá. „K oslave diamantovej svadby sme svokrovcom dali zahrať pieseň Krásne je žiť do rádia. Na rádiu Regina hrávajú jubilantom a svokra, ktorá tú pieseň miluje to počúva každý deň,“ hovorí Sidónia Demelová, nevesta diamantových manželov.
Aký je teda recept na dlhovekú lásku a spolunažívanie v manželstve? „Myslím si, že vo vzťahu by mala byť väčšia tolerancia. V dnešnej dobe sa každý rozvádza a ja neviem z akého dôvodu, nesvieti predsa každý deň slnko. My sme ani nemali veľké nezhody, vždy sme vychádzali dobre. Dnes je iná doba, možno aj to je problém. My sme boli vychovávaní inak, aj v rodinách to inak fungovalo. Výchova bola prísnejšia, ale aj tá, podľa mňa, pomohla tomu, že manželstvá dlhšie vydržali,“ myslí si pani Demelová. Dôkazom ich lásky môže byť aj fakt, že pán Jozef každý rok na výročie kupoval svojej manželke kyticu bielych gladiol. „Raz sme pozerali nejaký starý americký film, v ktorom hrdinka dostala biele gladioly, a odvtedy mi ich kupoval. Neskôr mi už len dával peniaze, aby som si ich kúpila sama. Ale nikdy nezabudol,“ usmieva sa pani Demelová. Počas obnovy sľubu po šesťdesiatich rokoch manželov na mestskom úrade milo prekvapili. Úplnou náhodou bola súčasťou výzdoby obradnej siene obrovská kytica bielych gladiol. „Bola to náhoda, ale potešilo nás to,“ ukončuje pani Dagmar.
Foto: súkromný archív manželov Demelových