„Ani sa nenazdáš a budú ti hovoriť pani Ďuriková!“ vraveli mi príbuzní pred svadbou v čase horúčkovitých príprav a predsvadobného zápalu. A ja? Neverila som. Myslela som si, že mám ešte dosť času. Veď sme mali toľko roboty pred sebou, toľko nevyriešených otázok! Hovorila som si: „Ešte musím kúpiť jablká a zelený papier na menovky, navliecť koráliky na strieborný drôtik, vyrezať polystyrénové obrúčky na stenu, obaliť srdiečka krepovým papierom...“
Dnes sedím pred zrkadlom pozerajúc si vyrastené porcelánové nechty na prstoch, hruď si mažem panthenolovou mastičkou na spálenú pokožku zo svadobnej cesty a učím sa svoj nový podpis.
Nevesty! Ak si chcete zo svadby zapamätať čo najviac, objednajte si kameramana! Niežeby to bolo pravidlo, možno to tak bolo iba u mňa, no náš deň „D“ prešiel kozmickou rýchlosťou a ja som si na jeho konci pamätala zväčša iba toľko, že som pred oltárom povedala „áno“, že mám obrúčku na prste a že sa mi pri tom všetkom samovoľne naťahovali ústa od ucha k uchu a keby mi aj srdce dali do kazajky, nevydržala by.
Zbytočne som si pripravovala slová vďaky rodičom, zbytočne som mala nástup na svadobný pochod v malíčku, vyšlo to inak. Lepšie! Pretože to bolo spontánne a úprimné. Ešteže som mala vodeodolnú maskaru.
Prípravy – ako sa veci majú
Ako to bežne býva, nevesta sa na svoju svadbu pripravuje rok, polrok, najmenej štvrťrok dopredu. Ženích? Keď si uvedomí aspoň mesiac pred svadbou, že mu chýba svadobný oblek v skrini, šťastná to jeho žena!
Moje prípravy trvali tiež niekoľko mesiacov, kedy som surfovala po internete, vyberala si šaty, výzdobu, farby a ostatné detaily, ktoré som na svadbe chcela mať. Myslela som si, že sa bude dať zrealizovať všetko, čo len budem chcieť, a že organizátori – v našom prípade súrodenci – nám v tom automaticky budú pomáhať. Úprimne, nie všetky moje nápady boli prijaté. No ja som si za svojím tvrdošijne stála a vyplatilo sa!
Počas sobášneho pochodu som sa nepotkla o šaty, hoci som mala dlhú vlečku. Môj závoj siahajúci pod zadok mi nespôsoboval žiadnu migrénu, ako mi niektorí hovorili. Kytica mi nevypadla z rúk, aj keď sa mi triasli ako starenke. Po gratuláciách sme s manželom vypustili dva krásne biele holuby ako symbol pokoja a ani ma neokakal, ani mi predčasne neuletel. Svoju svadobnú kyticu som hodila v tme iba medzi prskavkami všetkým slobodným dievčatám a ony ju chytili. Proste, všetko dobre dopadlo!
Čo tým chcem povedať? Sny sa majú realizovať a nie zahadzovať, no na druhej strane som si uvedomila, že dokonalá svadba neexistuje. Akokoľvek som sa snažila, aby všetko klapalo tak, ako má, aby mi vyšli kroky, aby som sa pekne podpísala do zápisnice, aby som sa pri podávaní rúk pozerala ľuďom do očí, aby som sa nehrbila..., kazateľ mi počas obradu ani raz nepovedal správne meno. Volal ma Virgilka, namiesto Virgínia. Hostia sa na tom zabávali ešte týždeň po svadbe a možno aj viac. Keď som sa ho neskôr spýtala, či mal trému, odvetil, že vôbec. Podľa môjho názoru dodnes nič netuší. Dúfam len, že je manželstvo platné. :)
Milé nevesty! Všetko, o čom ste snívali, ako ste si predstavovali, majte tak! Pretože 12 svadobných hodín z X rokov manželstva je veľmi málo a sú veľmi vzácne na to, aby vám niekto niečo zakázal! No a ako sa hovorí, dokonalý bol iba Ježiš. Preto nebuďte sklamané, keď vám kazateľ ani raz nepovie správne meno, na to sa zabudne a po rokoch si každý spomenie už iba na to, že váš obrad bol vtipný a veselý.
Foto: súkromný archív Virgínie