Zážitkový darček
Nerada by som vás zaťažovala informáciami z Wikipédie či Lonely Planet, radšej vám poviem svoj pohľad na mesto, v ktorom som mala možnosť zažiť 3 prekrásne dni nabité bohatým programom (našťastie nie až tak turistami) s mojím partnerom, ktorý mi tento darček sprostredkoval.
Maria a Batista
Aj v tomto prípade sme využili možnosť couchsurfingu a hostil nás príjemný taliansky manželský pár. Žena sa volala Maria Grazia (meno hovorilo za všetko) a jej manžel Batista (nie separatista), roztržitý profesor s infantilnými hodinkami na ruke a ešte štýlovejším účesom (ak sa to dá tak nazvať) bola stelesnená ochota a dobrota. „My sme ich deti alebo čo?,“ adresovala som udivene otázku svojmu nočnému spoločníkovi po tom, čo nás ubytovali v izbe ich syna zariadenej v štýle Afriky a Mexika (ich dcéra tam žije). Tak tomuto sa hovorí kvalitný „glamchouching“.
Oh, talianske raňajky
Hneď prvé ráno sme museli vstávať o 7.00 (naši manželia išli lyžovať, ja ich fakt milujem), a tak sme vyrazili aj my do ranných talianskych ulíc. Určite vás neprekvapí, že skoro všetky okenice na domoch boli pozatvárané a na ulici sa rozhliadali iba dvaja hladní Slováci. Za rohom sme našli útulnú cukráreň s takým personálom, o akom sa nám môže na Slovensku často iba snívať. Ricottine, chocolatte croissant a mega caffé nás vzpružilo okamžite, rovnako ako tanec asi 90-ročného Taliana a rodinná atmosféra v celom podniku. Mala som pocit, že tam patríme aj my. Aj keď len na chvíľu.
Pocta Shakespearovi
Prvoplánovo predstavuje Verona miesto, kde bájny britský dramatik Shakespeare zasadil dej svojej tragickej hry Rómeo a Júlia (ktorú občas prežívame všetci v rôznych podobách). Tento fakt bude na vás číhať z každého rohu, mapy, ulice. Všade budete cítiť, že je jeho duch na tomto mieste veľmi silný a turisti majú tendenciu uveriť tomu, že slávny Balcone di Giulietta (Júliin balkón), pod ktorým jej Rómeo vyznával lásku, je skutočný. Za približne 5 eur si odstojíte dlhočiznú frontu, aby ste sa na ňom odfotili so svojím milovaným.
Vzkaz v "láhvi"
Priznám sa, že takéto veci (zaplať a odfoť sa) obchádzam vždy oblúkom, čo som však neobišla bola obrovská chaoticky pokreslená stena, na ktorej ste mali možnosť nechať odkaz, že ste tu boli. Nuž, „mená hloupých na všech sloupých“ dostanú človeka aj v dospelom veku. Má to však v sebe zvláštne čaro, pretože už len vedomie, že čas, čo všetko ničí, zanechá aspoň takúto stopu na kuse chladnej steny, je úžasné. Čo je však ešte dôležitejšie, v ten moment, keď píšete svoj odkaz (predpokladám v rodnom jazyku), zrazu sa akoby spojíte s celým svetom, babylon jazykov je tu neskutočný a aj keď nerozumiete každému (ospravedlňujem sa lingvistom), cítite, o čom všetci píšu: O láske! O láske k žene či mužovi (najčastejšie), ale aj o láske ako takej, k celému vesmíru, zvieratám, ku škole, k práci (šťastní to ľudia).
Ponte, Tomba, Piazza
Ponte di Pietro bol prvý most, pri ktorom sme sa zastavili a dýchali atmosféru rannej Verony. Ak v takomto momente nepremýšľate nad svojim šťastím, tak ste asi hladní alebo unavení, pretože tu pulzuje zvláštna energia, kde vás pocity prevalcujú ako turisti v Ríme. Tomba di Giulietta, hrobka Júlie zasadená do záhradných priestorov, bola ďalším dôkazom silného vplyvu Shakespeara. A nastal čas zažiť všetky Piazza, Piazza dei Signori či Piazza Bra, na ktorom sa nachádza tretí najväčší amfiteáter na svete. Mňa osobne táto informácia ohúrila viac ako samotná stavba, no v lete sa amfiteáter stáva dejiskom kultúrnych akcií a v takom prípade ožije celá história Talianska (často temná), čo môže byť neprekonateľný zážitok.
Čím som si to zaslúžila?
Teraz vám poviem, čo bol pre mňa najkrajší zážitok. Pri západe slnka sme sa rozhodli zdolať tŕnistú strmú cestu (cca 500 schodov) ku Castel de Pierro, kde na trávach oddychovali bezprostrední milenci a keď sa im chcelo aj postaviť, naskytol sa im výhľad na celú Veronu. Z toho výhľadu sme na druhej strane údolia zbadali niečo ako kalváriu a na nepokojnom výraze môjho partnera som pochopila ďalší cieľ našej cesty (nemusím ani pripomínať, že nohy som si cítila ešte aj v spánku). Domov, ak to tak môžem nazvať, sme prišli za tmy a veru sa mi aj skoro zatmelo pred očami (v dobrom zmysle slova), keď nám náš milý pár pripravil ich typickú taliansku večeru: Spaghetti carbonara, zeleninový šalát s humusom a opečeným chlebom, pravú mozzarellu, sladký chleba s orieškami (home made!) a silné domáce víno, po ktorom prišiel rad už aj na Berlusconiho. Opäť som pochopila, že večera je hotový rituál. Úžasné!
Krásy Verony
Od roku 2000 je Verona zapísaná na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a ja osobne sa ani nedivím, že sa jej takejto pocty ušlo. Preto si myslím, že by ste mali ujsť so svojim mužom na svadobnú cestu práve do tohto historického severotalianského mestečka, ktorého krásy si vaša duša zapamätá do konca života. Aspoň tá moja ťaží dodnes z toho, čo tam videla a zažila.
Foto: archív autora