Zbožňovala som predstavy o tom, ako budem nádherne voňať, keď ma všetci tí kupači navoňačkujú kolínskymi a kadejakými pančovanými smradmi. Nechápala som, ako môžu moje tety a sesternice nadávať na tie vône a nebodaj nejakú odmietnuť! Dedko Števko si kolínsku dokonca vyrábal sám z prvých jarných kvietkov, väčšinou fialiek, ktoré plávali vo flákoniku od Pitralonu v nejakej neznámej tekutine, ktorá však úžasne voňala po ozajstných fialkách. Zo všetkých tých vôní vraj každú svrbela a bolela hlava. Mňa však nie a vlasy by som si najradšej ešte týždeň neumyla, aby si aj spolužiačky mohli pričuchnúť, koľko som mala kupačov.
Oblievanie vodou, samozrejme, nebolo až také príjemné, hlavne studenou, no ale čo by človek nevytrpel preto, aby sa mohol v škole pochváliť, že som sa až štyrikrát musela ísť prezliecť! Vždy ma išiel trafiť šľak, keď ma niektorá z kamarátok pretromfla alebo nebodaj začala opisovať príhodu, ako ju ujo hodil do vane a iné brutálne praktiky symbolického "oblievania". Každá to brala ako najväčšiu nudu na svete a pri rozprávaní sa tvárila dokonale znechutene, čo si my dievčatá kvôli tým otrasným chalanom musíme vytrpieť. Ja som však vedela, že to len tak hrajú, lebo sa hanbia priznať, ako sa im to veľmi páči. Veď čo keď by ich niekto vysmial?
Moje tajomstvo o tom, ako sa neskutočne teším na Veľkú noc, som prezradila len mojej maminke. Tá si s ním hravo poradila tak, aby sa pre mňa Veľká noc stala naozaj nezabudnuteľnou. Už mesiac pred inkriminovaným polievačským dňom sme si dohodli stratégiu prípravy. Ani jedno vajíčko, či už do koláča alebo na praženicu, nevyšlo nazmar. Všetky sme poctivo vyfúkavali a zdobili tými najrôznejšími technikami. Maľovali, lepili bavlnkami, čipkami, rozbitými vianočnými guľami, koreninami, vyškrabkávali do vosku, varili v pančuchách s bylinkami...
Potom sme z nich vytvárali zátišia s vypestovanou trávičkou na vate, so žltými kuriatkami a papierovými zajacmi. Piekli sme barančekov, chodili na baburiatka, dedkovi dali upliesť košíčky a korbáče a v galantérke sme zháňali tie najkrajšie stužky. Vždy som spísala zoznam nádejných kupačov, na ktorom nechýbali nápadníci a v budúcnosti možní frajeri. Podľa toho sme nakúpili toľko čokolád, cukríkov a ovocia, aby vyšlo pre každého. Balíčkov som urobila však najviac päť a ostatné sladkosti som nechala len tak navoľno pre prípad, že ich príde viacej naraz, aby každý dostal narovnako. No pravidelne sa stávalo, že som sa hneď prvému kupačovi dala všetko, čo bolo navoľno, a ešte som ocinovi vytiahla z peňaženky dvacku... A keďže som poslednému už nemala čo dať, zbehla som bratovi do izby, hodila na neho smutné oči, že aké je to nespravodlivé, že dievčatá len rozdávajú a nič nedostané, či by sa preto so mnu nepodelil... Vždy mi povedal, že si môžem vybrať, čo len chcem a už som to aj šikovala do igelitky poslednému kupačovi, hoci prišiel až po jednej. Takým sa hovorilo "poštatí", ale mne ich bolo ľúto, predsa toho toľko mali, no a čo už, keď nestihli prísť skôr.
Tento deň bol pre mňa aj preto taký výnimočný, lebo sme sa s maminkou a malou sestrou vystrojili do tých najkrajších šiat a kľučku si u nás podávali samí chlapi - ujovia s bratrancami, dedko Blažko a dedko Števko či ocinovi kamaráti s malými synmi. Vždy prišli krásne oblečení v obleku s bielou košeľou a farebnou viazankou, ako ozajstní džentlmeni, a podľa toho sa aj správali. Hoci sa milé zdvorilostné rozhovory točili väčšinou okolo jedla: "Okoštuješ z našej šunky a šalátu?/ Ďakujem, nalož mi len symbolicky, už mám za sebou tri návštevy./ S Tinkou sme napiekli úžasné zákusky, to si musíš dať./ Tak to je samozrejmé! Tinka, tieto kraslice, si určite vytvorila ty. Koľko si už mala kupačov?"
Ja som sa milo usmievala, slušne odpovedala na všetky otázky a s radosťou obsluhovala našich kupačov. Nikdy sa nestalo, že by bol niekto podgurážený, až na suseda Milana, ktorý zvykol zazvoniť o dvanástej s mierne zrumenenou tvárou a lesklými očami. Vtedy mamina jednoducho zabudla na zdvorilostnú otázku "Čo ti nalejem?". Keď to potom spomenula ocinovi, vždy ju s úsmevom pokarhal: "Ale Grétka, veď si mu aspoň za jeden mohla naliať." Ona mu zakontrovala: "Zmrzlinový pohár bol ochutený vaječným likérom!"
Poslednú Veľkú noc, na ktorú som sa ešte naozaj tešila, som prežila ako šestnásťročná. No všetka moja pozornosť sa sústredila len na jediného kupača - môjho frajera. Bola to jediná príležitosť, ako ho dostať k nám domov. Keďže všetci frajeri, spolužiaci, jednoducho opačné pohlavie, malo do nášho domu vstup zakázaný. Prišiel až o tretej! Dovtedy som skoro dostala hysterický záchvat. Štyristoosemdesiakrát som sa pozrela von oknom či už ide a trikát som sa rozplakala, keď stále nechodil, nakoniec som od zúfalstva zaspala až nakoniec zazvonil zvonček. Samozrejme, všetko som mu odpustila - v duchu, radšej som sa mu nepriznala, že sa ho neviem dočkať. Veď čo keby ma vysmial?
Odvtedy prežívam Veľkú noc len v spomienkach a predstavách, v ktorých si starostlivo snovám plán, akú stratégiu vymyslieť, aby aj moja dcéra prežila také farebné a vzrušujúce Veľké noci ako ja...
Foto: internet