Byť vydaná napospas chlapom s vedrami plnými vody, ktorá si doteraz ešte pokojne tiekla v horskom potôčiku a nechať sa prebudiť spôsobom, ktorý by mohol byť definovaný ako šoková terapia, asi naozaj nie je veľmi príjemná predstava. Obávam sa však, že kamoške nezostane nič iné, len sa na to psychicky pripraviť a mať kdesi v nepremokavom vreci zbalený aspoň jeden suchý outfit. Keď sa totiž na Veľkonočný pondelok prebúdzate pri jednom, tom svojom chlapovi, predpokladané následky sú mierne. Ak si však na vás túži zgustnúť horda chatárov, nepomôže vám nič. A dobrá rada už vonkoncom nie.
Áno, áno, je nám to jasné, nejde o žiadne terorizovanie zo strany mužského pohlavia. Naši miláčikovia len chcú, aby sme boli celý rok krásne a zdravé, a aby magická sila vody vyhnala z nášho tela všetko zlé. Jednoducho milá a pekná tradícia. Doba sa však mení a s ňou aj nároky a túžby žien. Mnohým už táto tradícia až taká milá nepríde, rovnako sa vytrácajú aj pekné asociácie. Kedysi vraj bola aj poriadna kúpačka spôsob, akým si dvaja mladí prejavovali svoju náklonnosť. Poriadna dávka vody bola odmenená tým najkrajším a najväčším maľovaným vajíčkom. Šumné dievky vraj švárnych junákov (takto to uvádza patričná dobová literatúra) vykúkali spoza bráničiek a čakali, kým prídu na rad. A tá bola najhrdšia dievka v dedine, ktorá na Veľkonočný pondelok najviac hábov na šnúrach sušila. Ach, to museli byť časy. Dnes sa proste nereaguje na zvonenie bytových zvončekov a za bránou je na voľno pustený tzv. zlý pes. Komando s kýbľami v rukách už nie je symbolom sily, mužnosti a už vôbec nie je predzvesťou lietania zamilovaných iskier. Veď už ste len niekedy počuli, aby sa mladá baba pochválila, ako dobre ju ten jej vyvolený pooblieval, alebo že jej padol do oka práve vtedy, keď na ňu vylial ďalšiu studenú spŕšku? A taká parádna kraslica, venovaná tomu jedinému s hanblivou červeňou v lícach, by na dotyčného tiež asi neurobila veľký dojem. Veru, dnes je všetko úplne inak. To, čo bolo kedysi jasným znakom priazne, dnes už stratilo svoj význam. To, čo kedysi stačilo, aby si dve srdcia našli k sebe cestu, je už dnes málo. To, čo bolo krásne a priam žiadané, je dnes už iba smiešna zbytočnosť. Muži sa čoraz častejšie sťažujú, že je ťažšie a ťažšie ženy zaujať, nieto ich ešte niečím ohúriť alebo prekvapiť. A ženy sa zase sťažujú, že muži už nie sú skutočnými mužmi ako kedysi, že už nevedia prejaviť svoju odvahu a silu, a nieto ešte o nás ženy poriadne zabojovať.
Ono je to ale tak, že všetko so všetkým súvisí. Kedysi malo každé pohlavie nielen svoje zvyky, ale aj rodové úlohy, dnes si však pohlavia v mnohých oblastiach svoje úlohy vymieňajú. A všetci sme z toho zmätení. A nevieme, čo máme robiť, len neustále čakáme, že "to" spraví "ten druhý" a že tie naše očakávania naplní presne podľa našich predstáv. Muži to so ženami už nemajú ľahké, ale nemáme to ľahké ani my s nimi...
Evolúcia nepustí, pokrok je vždy vítaný a krok späť stále odsudzovaný, posledné, čo by niekto v dnešnej modernej dobe potreboval, by zrejme bolo oživovanie starých tradícií - a najmä, po dlhých rokoch boja za rovnoprávnosť by bolo znovunavrátenie rodových úloh to posledné, čo by mali ženy chcieť. Ale aj tak... nebolo by príjemné byť opäť jednoducho ženou, nežnou a jemnou, zasluhujúcou si ochranu a bezpečie, ktoré jej dodajú len silné mužské ramená?
Môj starý otec už ledva chodil, ale aj tak vždy na Veľkú noc nabral do hrnčeka vody zo studne a ofŕkal ňou naoko sa brániacu starkú. Bo by si ešte dlho v zdraví žila, hovorieval jej s láskou. A babka veru ešte stále žije, a zdraviu sa teší. Mňa ten Môj nepolieva, ale možno, keby sa tak niekedy rozhodol, ani by som veľmi neprotestovala. No, veď uvidíme :)
Krásne veľkonočné sviatky, a napriek všetkému - veľa vody želám!