Keď sa ma kamarátka spýtala, aký mala Zuzka (Street tigrica Zuzka) sobáš, odpovedala som - na úrade, ale veľmi pekný. Zrekonštruovanej sále na nitrianskom mestskom úrade sa nedá nič vyčítať. Štýlové stoličky, závesy aj hlavný biely stôl s oblým dizajnom sú vyslovene na úrovni. Horšie to bolo s matrikármi, v zostave dvaja páni v zrelom veku, z ktorých jeden usúdil, že dvadsaťročný oblek kravata nezachráni, a dáma, ktorá sa ani raz počas obradu ani len náznakom neusmiala. Možno to bol jej piaty sobáš v ten deň alebo jej heslom je - v práci žiadne žarty.
Intermezzo 1
Na sobášoch na úrade som okrem priestorov (pamätáte si tie socialistické nepohodlné drevené či kovové stoličky a otrasné závesy či čudné dizajnové prvky) nemala rada tú rýchlosť. Beriete si - ten a ten - tú a tú a opačne, áno, áno, buch-buch, jedna pusa, pár veršov a zrazu bolo po všetkom. Veru, mne vyhovuje, keď veci chvíľu alebo aj dve (chvíle) trvajú. To súvisí s tou mojou užívačnosťou. Keď sa už vydávam, tak nech si to pri tom obrade aj užijem. Veď to je najkľúčovejší moment svadobného dňa. Vtedy sa nevesta chtiac-nechtiac cíti najviac stredobodom pozornosti, všetky pohľady sa upierajú na jej chrbát, okrem pár chvíľ, kým prejde k oddávajúcemu (ozaj, to by sa veru do budúcnosti mohlo nejako vyriešiť... To akože ten kňaz či oddávajúci, ktorého vidia všetci, je dôležitejší ako svadobný pár?)
Teraz som si zaspomínala na tých pár minút predtým, ako som s ocinom mala odkráčať k oltáru a ako som si zrazu uvedomila, že všetci tí ľudia sú tam kvôli mne a manželovi. Nebolo mi veru všetko jedno. Krvi by ste sa mi nedorezali, nepríčetný výraz v tvári a vôbec netuším, ako som sa k tomu oltáru dostala, len viem, že to ocinovo rameno mi fakt bodlo.
Najviac som túžila po tom, aby mi závoj zahaľoval tvár a pri bozku mi ho dal manžel, tak ako to býva vo filmoch, hore. To, že ho už potom nechá hore, sa mi zdalo celkom prirodzené. No jemu nie. Po sekundovej puse závoj poputoval naspäť. No nič, kyticu, ktorá bola sakramentsky ťažká (okrem tvaru žezla, zodpovedala názvu aj váha), som ju na chvíľu strčila ženíchovi do ruky a závoj si prehodila, nech si ma už teda obzrie, aby vedel, koho si to zobral :)
No ale vráťme sa späť k tej dĺžke obradu. Trvalo to, aj viac ako dve chvíle, no presne tak akurát, aby som si to do sýtosti vychutnala. Pamätám si však len pocity, nič viac. Organista hral vraj falošne, hoci mám hudobné vzdelanie, absolútne som to nevnímala. Kňaz kázal vraj neskutočne tragicky, rozprával nejaké smutné príbehy, z ktorých som si už päť minút potom nič nepamätala. A ja som vraj odrecitovala tie vetičky ako moderátorka, hm, na tom môžem len poznamenať, že moju snahu o dokonalú prirodzenosť som asi trochu prepálila... Pamätám si len, že som sa nepomýlila :)
Intermezzo 2
O tom, že milujem, keď veci trvajú, lebo vtedy ich dokážem naozaj precítiť, zahĺbiť sa a následne pochopiť, prečo sa cítim, tak ako sa cítim, a nezainteresovane posúdiť, či mi to vyhovuje, či je to to pravé a orechové, či ma to baví, či ma to robí šťastnou alebo nešťastnou, či to robím z presvedčenia alebo len zo zvedavosti (a týka sa to všetkého, lásky, vzťahov, práce, koníčkov, upratovania, milovania, čítania, písania) vám napíšem niekedy nabudúce. Ešte musím dodať, že aj keď na mňa sadne smútok, stále platí, že nech chvíľu pobudne. Aj prostredníctvom neho sa dá toho veľa pochopiť naučiť, spoznať a následne to definovať.
Sľubujem, že teraz už neodbočím. Prečo bol teda Zuzkin sobáš aj keď na úrade, ale veľmi pekný? No preto, lebo z toho bezkravatového pána sa vykľul výborný recitátor a predniesol tieto slová:
"Milujte sa navzájom, ale nečiňte si z lásky putá.
Nech je láska viac morom vlniacim sa medzi brehmi vašich duší.
Plňte si navzájom čaše, ale nepite z jednej čaše.
Dávajte si navzájom zo svojho chleba, ale nejedzte vždy len z toho jedného krajca.
Spievajte, tancujte a radujte sa spolu, ale doprajte jeden druhému, aby bol sám,
práve tak, ako sú samé struny lutny, i keď sa všetky zachvievajú rovnakou melódiou.
Dávajte si svoje srdcia, ale nie preto, aby ste si ich vzájomne zverovali do opatery.
Lebo vaše srdce môže obsiahnuť len ruka života.
A stojte pri sebe, ale nie príliš blízko, lebo aj piliere chrámu stoja oddelene
a dub nerastie v tieni cyprusa, ani cyprus nerastie v tieni duba."
Možno ich dôverne poznáte. Možno sa recitujú na každom civilnom sobáši. Ja som ich však počula prvý raz a veľmi ma oslovili. A prezradím vám, ako som sa k nim dopátrala. (Nie, nenahrávala som si to na diktafón :) Keď som kamarátke, ktorú spomínam v úvode, opisovala, o čom ten prednes bol, napadla jej kniha Prorok, že v nej sú krásne myšlienky. A predstavte si, tie slová sú práve z tejto knihy :) Za pár minút som to mala vygooglené, aj keď som to našla len v češtine. (Ospravedlňujem sa za neodborný preklad, ak niekto pozná originál.)
Ak ste náhodou v tej pozícii, že si môžete vybrať či svadba na úrade alebo v kostole, z mojej strany len toľko:
- kostol - vznešené priestory, úžasná akustika, zvuk organu, mramor a kňaz, či už starý alebo mladý, dôstojne oblečený v rúchu. Dĺžka vyhovujúca, kázeň podľa nálady - pointa manželstvo je boj a trápenie...
- úrad - priestory vyhovujúce, verše vynikajúce, oblečenie bez komentáru, už len spraviť niečo s tou dĺžkou...
Uvedomujem si, že pre kompletnosť informácií by som mala spomenúť obrad v záhrade, na hrade, na pláži, v Las Vegas... Hneď ako budem mať živú skúsenosť s ďalším druhom obradu, to si píšte, že vám o tom napíšem!
Foto: Gabriel Kosmály, ml.