Tí, čo ma poznajú, vedia, že som jedna z najväčších optimistiek na svete. Naozaj. Keď som sa však z ničoho nič nevedela zohnúť, predkloniť a ani vyjsť po pár schodoch, premohla ma najskôr fyzická bolesť a potom tie najpesimistickejšie scenáre. O pár hodín som nedokázala ani stáť a aj ležanie mi spôsobovalo muky. Ani s pomocou najbližších som sa nedokázala dostať z polohy ležmo aspoň do sedu. Každý pokus sprevádzali strašné bolesti a taký plač, za ktorý by som sa v inej situácii veľmi hanbila.
Necelé tri týždne pred svadbou... v slabej chvíli som si už predstavovala aj to, ako idem k oltáru na vozíku, môj optimizmus bol naozaj na bode mrazu.
Aj napriek tomu, že bola nedeľa, mi môj drahý dokázal zabezpečiť najskôr fyzioterapeuta a potom aj injekcie, ktoré mi mamina (zdravotná sestra) mohla pichnúť. A hoci som sa v ten deň ešte nedokázala ani posadiť, v duchu som ubezpečovala samu seba, že to bude dobré.
Ešte pred pár dňami som riešila napríklad aj to, že stále nemám bižutériu k svadobným šatám a teraz sú mi podobné problémy úplne ukradnuté. Náušničiek mám doma dosť, pri najhoršom si ich z pár korálok vyrobím aj sama. Všetci úžasní autori, spisovatelia či žurnalisti ma možno znesú až pod čiernu zem, že som skĺzla do toho najväčšieho klišé, ale zdravie je to najdôležitejšie, čo má pre mňa v danej chvíli význam...
A samozrejme, láska. Napriek veľkej bolesti sa teším, že som pár dní pred tým veľkým dňom mohla tak intenzívne pocítiť oporu v mužovi, ktorému poviem „áno“.
PS: Pri hľadaní ilustračného foto k tomuto príspevku som objavila pár z Čiech, ktorý na svojej ceste k oltáru ten vozík skutočne potreboval. Verím a zo srdca im prajem, aby ich spoločný život bol aspoň taký krásny, ako neha, ktorá z tých fotografií vyžaruje.
Foto: Lukáš Koňařík