Môj dedko je v skvelej forme. V tomto vysokom veku ho už máločo rozčúli, preto sa väčšinou usmieva, zbríla na bicykli po meste, montuje niečo v dielničke a po večeroch hráva na harmonike. Svoje pokroky si nahráva na magneťák, aby si mohol skontrolovať, kde robí chyby. Trošku mu prekáža, že babka pred ním zatvára dvere aj okná... Na čo má dve vysvetlenia - buď je taký dobrý, že sa babka bojí, aby ho neodchytil nejaký hľadač talentov, alebo je to také strašné, že nechce okoloidúcich vystavovať zbytočnému drásaniu nervov z jeho falošného hrania. Napriek tomu vytrvalo chytí každý večer na hodinu do rúk harmoniku a vyšíva durové ľudovky. Mólové vraj ešte nie, lebo tam nevie, ako má hrať tie basy... Možno ho to naučí jeho najmladšia vnučka, ktorá chodí na harmoniku tretí rok. Aha, tak preto dedko po večeroch toľko cvičí! Bojí sa, že ho Adelka tromfne!
Aj keď píšem, že dedko je v skvelej forme, prosím, nedajte sa zmiasť! Nie, na týchto fotografiách nie je môj dedko :) Ale bratranec Dano, ktorý tiež podľahol hudobnej závislosti. Už dávno a stále ho to drží. So saxíkom vedie v našej rodine prím a keďže je to naozaj fotogenický nástroj a Dano má fotogenický face, nahovorila som ho na fotenie :)
Vráťme sa ešte k tej hudbe. Ja som klaviristka, teda bola som či chcela som sa stať klaviristkou. Vyštudovala som klavír, ale krajšia "hudba" vzniká, keď hrám na počítačovej klávesnici ako ozajstnej klaviatúre. Prsty ma síce stále poslúchajú, ale tá moja hudba mi zďaleka neprináša takú radosť, ako keď sa hrám so slovíčkami a "skomponujem" text. Keď si sadne za klavír môj manžel, jeho hudba za neho povie všetko a že je pritom šťastný, niet pochýb. Inak by za klavírom nepresedel toľko hodín, dní, mesiacov, rokov...
Máte radi pouličných hudobníkov? Ja, áno. Ale len ozajstných hudobníkov. Nie individuá, ktoré si myslia, že keď budú trýzniť husle so slákom v opitej ruke, ktorá vylúdi melódiu popierajúcu rytmické a melodické zákonitosti, okoloidúci sa zľutujú a hodia im pár centov. Za vykrúcanie uší falošnými úryvkami z odrhovačiek? No dobre, nežobre síce prvoplánovo, ale pre tých, čo majú hudobný sluch, je to pohroma...
Minule sa zase nejaká študentka rozhodla cvičiť na husliach na pešej zóne. Neviem, ako dospela k tomu, že ulica je vhodné miesto na to, aby sa po každom treťom tóne zastavila, lebo bol falošný, a opäť začala od začiatku. Keby mala pešia zóna okná, tak moja babka by ich všetky pozatvárala a zabarikádovala :)
K takým ozajstným hudobníkom, ktorí sa cez leto zvyknú v Nitre objavovať, patrí jeden študent harfy na konzervatóriu. Pred štyrmi rokmi som s ním robila aj rozhovor, ale na meno si už nespomeniem. Jeho hra na harfe dodala ulici snovú atmosféru. Cez leto vraj nechcel vypadnúť z cvičenia a koncert pre štyri steny a susedov je nič oproti tomu, keď sa svojou hudbou zamieša do pulzujúceho života mesta.
Ten letný podvečer, keď sme so saxíkom vystrájali v uliciach starého mesta, bol čarovný. Ale takisto, ako si vy musíte domyslieť tú hudbu k fotografiám, tak som si aj ja musela domyslieť hudbu pri fotení. Dano si totižto nezobral plátok a bez toho sa veru na saxíku hrať nedá. Ešteže to na tých foto nie je vidieť. No keďže cez leto toho veľa nenacvičil, bolo lepšie tváriť sa, že hrá, ako hrať falošne a krivo. To by som sa ja k nemu vôbec nepriznala a nie ho ešte aj fotila :) Radšej by som vyliezla na lampu.
Aha, ako Dano!
To vyzeral Babô, jeho múzu, ktorú som nafotila tiež :) Ale to až neskôr, zatiaľ sa môžete tešiť na pomarančový nanuk, ktorý sa jej hodil k okuliarom :)
PS: Počas písania mi manžel vytvoril ideálne podmienky. Naším bytom sa vznáša Beethovenova symfónia, zatiaľ čo na obrazovke beží kvalifikačný futbalový zápas... Hudobník sa nezaprie :)