Barcelona nemá hranice
Dovoľuje si ku každému, kto ju nerešpektuje. Nálady tohto mesta sme nestihli spracovať do dnešných dní a to už ubehol rok od nášho zoznámenia. Každá ulica, ktorou sme prechádzali, nám dávala pocítiť, že sme v obrovskej metropole. A čo to presne znamená? Asi toľko, že za jeden deň nemá človek šancu pochodiť a pochopiť všetko, čo Barcelona ponúka. Takže, ak plánujete svoje „honeymoon“ práve na tomto mieste, nepodceňujte kvalitný plánovač. Či už to bude knižný alebo miestny sprievodca, dôverujte mu, zapisujte si a kombinujte. My sme nakoniec prekombinovali a viac sa sústredili na fakt, že je nám zima ako v Rusku, ako na to, že by bolo vhodné spoliehať sa na metro. Takže posledná kontrola: svetrík okolo pása, dáždnik do ruky, partner po boku a môžete vyraziť do barcelonských ulíc... Ja som tie prvé dve veci nechala doma, takže Barcelona mojimi očami vás možno trošku prekvapí...
Nemám rada metropoly!
Do Barcelony sme cestovali zo španielskej destinácie Lloret de Mar najskôr preplneným autobusom, potom poloprázdnym vlakom. Cestovanie vlakom by ma za normálnych okolností celkom tešilo, nebyť klímy, ktorá mi zmrazila každú bunku v tele a skutočnosti, že práve opravovali trať. Výsledok? Barcelona nás privítala o dve hodiny neskôr, ako bolo v našom dokonalom pláne. V ten deň sme toto slovné spojenie skloňovali ešte niekoľkokrát, ale vo veľmi nelichotivom význame. V takýchto chvíľach vždy pomôže človeku nájsť miesto, kde sa jeho rozháraná myseľ upokojí. Nič lepšie ako slovo kaviareň nedokázal môj mozog vyprodukovať. A tak sme ju našli. Nie až takú prívetivú (chladné kovové stoličky), no s úžasnou kávou, unudeným personálom a s 15-eurovým účtom (dve simple kávy)! Chcem ísť domov!!!
Rýchle metro, rýchla voľba!
Napriek počiatočným ťažkostiam sme sa rozhodli Barcelonu zdolať a pokoriť. Aké vtipné, že? Rovnako vtipní boli aj ľudia, či už domáci, alebo turisti, ktorí svojimi nebezpečnými outfitmi nezaostávali za šialenými Angličanmi (sandálky v januári). Niektorí mali na hlavách čiapky pripomínajúce baranice, iní si s hrdosťou vykračovali v štýlových flip-flopoch. V centre mesta bolo v jednej chvíli cítiť sálajúce teplo, potom nás skoro zabili krúpy. A semafory. Všade, kde len ľudské oko dovidelo. Tieto „svetielka“ boli rovnako otravné ako pouliční biznismeni, čo nám nútili tovar, ktorý sme skoro začali naozaj potrebovať. Dostať sa z bodu A do bodu B bol výkon nadľudských rozmerov. Stále sme sa pozerali do mapky (ja na kontroverzné módne kreácie) a ignorovali metro! Prosím vás, nezopakujte rovnako osudnú chybu a berte metro, lebo vám Barcelona zoberie dych!
Gaudího láska Sagrada Familia
Kto by nepoznal tento monumentálny symbol Barcelony, na ktorom majstrovský architekt Antonio Gaudí pracoval až do svojej tragickej smrti? Chrám svätej rodiny, ako už zo samotného názvu plynie, stvárňuje jeho silné náboženské cítenie, vizionársky talent, nezameniteľnú estetiku, ale predovšetkým húževnatosť jedného človeka, ktorý bol schopný venovať celú svoju kreatívnu energiu do jediného projektu. S údivom a rešpektom som hľadela na dielo, ktorého príbeh je rovnako silný ako samotná stavba. Dve veci mi však nedovolili zotrvať v tomto príjemnom stave dlhšie. Jednou z nich boli fotenia-chtiví turisti, ktorí očividne Gaudího osudovú lásku vnímali len ako odškrtnutú povinnú zastávku. Druhým rušivým elementom bola, paradoxne, samotná Sagrada. Keďže je stále vo výstavbe, exteriér, aj interiér „dekorovali“ rôzne lešenia, ktoré by ste si všimli aj keby ste mali problémy s očami. Keď si však odmyslíte tento „detail“, je to takmer dokonalé:).
Uvidíš a nepochopíš!
Dom Casa Batlló sa nedal prehliadnuť aj cez neutíchajúce kvapky dažďa, ktoré mi úspešne padali do očí. Tento asi najväčší „fantasy“ dom, stojí na triede Passeig de Grácia a práve na ňom Gaudí doviedol k vrcholu svoje tvaroslovie organickej architektúry, kde takmer každý prvok napodobňuje nejaký organizmus a súčasť živej prírody. Na streche ako komíny vzbudzujú strach Gaudího obľúbené dračie hlavy.
Ďalšou Gaudího nekonvenčnou stavbou bol dom Casa Milá (La Pedrera), ktorú musíte nekompromisne vidieť naživo, aby ste pochopili, že silno zvlnené priečelia popierajú gravitačné zákony! Avšak najneobyčajnejšou časťou budovy je strecha, na ktorej sa nachádza veľa farebných komínov a ventilátorov, čo pripomína bojovníkov v "science fiction". No, nie je to sen? Ešte tak rozpoznať, či príjemný alebo desivý... každopádne veľmi pôsobivý!
Olympijský park, my a ticho
Takúto "svätú trojicu" sme tvorili na záver nášho výletu. Olympijský park sa týčil na hore Montjuic, kde sa v roku 1992 konali letné olympijské hry. Po súťaživom boji sme už nenašli ani stopy, no odmenou po celodennej barcelonskej naháňačke nám bol eskalátor, ktorý nás doviezol k spomínanému parku. Tam nás čakal pokoj a čistá krása s výhľadom na veľkolepú Barcelonu.
Vtedy však začal úradovať čas, a tak sme sa museli ponáhľať na Sants Estacio. Cestou na vlak som ešte stihla stúpiť do zvieracieho (teda dúfam) exkrementu, takže ma neminul ani tento neopakovateľný zážitok. Hovorí sa však, že to prináša šťastie a ja som začala tomu pomaly aj veriť, pretože cestou do Lloretu nám obloha ukázala dve neuveriteľné dúhy. Hneď mi napadla asociácia samej seba a môjho partnera. V ten deň sme si boli veľmi blízko, ak nie aj najbližšie... pretože nezáleží na tom, či je zážitok pozitívny alebo negatívny, hlavne, že je intenzívny :)!
Foto: Jozef Zima, archív autora