Ako vyčariť dokonalú svadbu

Pozvali 130 ľudí a ÁNO si povedali na nádvorí kaštieľa v Krakovanoch neďaleko Piešťan. Svoje rozprávanie Adka začala od samého začiatku, čiže od zásnub, ktoré prebehli na dovolenke na Tenerife: „Od rána ma napínal, že budeme mať krásny večer. Popravde som si aj myslela, že niečo také môže prísť, ale neriešila som to. Na izbe som však namiesto prsteňa dostala šaty, ktoré sa mi veľmi páčili, ale nakoniec som si ich nekúpila. Pali si to však zapamätal a kúpil ich. Po večeri to prišlo. Bol krásny západ slnka a on ma požiadal o ruku. Povedal, že už sme spolu určitú dobu a bol by rád, keby som sa stala jeho manželkou. Že chce so mnou vychovávať naše krásne deti, že vie, že som jeho životná láska, jednoducho tá pravá...“ Zasnúbeniu predchádzalo sedem rokov.

Adka je romantická povaha a už od detstva si predstavovala svoju svadbu na nejakom zámku alebo kaštieli, najlepšie na Smolenickom zámku. Obaja sa teda vybrali obzrieť si ho, no zistili, že termíny sú už obsadené rok dopredu a ďalším negatívom boli až tri miestnosti pre hostí. Pri sto tridsiatich hosťoch by to bolo až príliš neosobné. Obrad by tam bol naopak úžasný, no aj tak začali hľadať niečo iné. „Skúšali sme všeličo možné, pozerala som rôzne kaštiele, miesta, ale potom mi kamarátka poradila, aby som sa šla pozrieť do kaštieľa v Krakovanoch pri Piešťanoch. Keď som tam prišla, konala sa tu práve iná svadba a bolo rozhodnuté.“ Umožnili im tu aj obrad na nádvorí.

V mnohých prípadoch nič nejde podľa predstáv, a preto aj svadba v inom meste obnáša rôzne vybavovačky a povolenia. „Keďže sme z Myjavy, museli sme si tu zažiadať, že sa chceme zobrať. Postupne sme vybavili papiere a poplatky taktiež za to, že sa chceme brať v inom meste. V Krakovanoch sme museli ísť na matriku a k starostovi, aby nás oddal. Museli sme mať povolenie, že naše mesto nás púšťa k nim.“ Ďalší problém, ktorý sa vyskytol, bol ten, že chceli, aby ich oddal myjavský primátor. Toto nebolo možné, pretože oddávať smie iba poverený človek daného okresu. „Ďalší, pre mňa asi najväčší problém bol ten, že sme chceli mať štyroch svedkov, čo nie je zvyčajné. Nedalo sa to vôbec vybaviť, mohli sme mať len dvoch. Ja som dopredu požiadala svoje dve kamarátky a Pali tiež dvoch kamarátov. Nakoniec sme im museli smutne oznámiť, že môžeme mať len jedného.“

Aj napriek tejto nepríjemnosti Adka tvrdí, že vybavovanie ostatných svadobných záležitostí nebolo až také strašidelné. Sálu, hudbu, fotografa i kameramana mala objednané už dlho v predstihu a ostatné veci, ako menovky na stôl, svadobné menu alebo svadobnú knihu vybavovala počas posledných troch týždňov. Aj keď priznáva, že tie boli pre ňu tým najväčším zhonom.

Súčasná doba nepraje veľkým svadbám, najmä kvôli finančným možnostiam a rýchlosti životného štýlu. Adka je jednou z tých romantických duší, ktoré chcú mať veľkú a krásnu svadbu za každú cenu. „Vždy som chcela veľkú svadbu. Ja mám veľkú rodinu, Pali ešte väčšiu, obaja máme veľa kamarátov a všetkých sme ich tam chceli mať. Nechceli sme ich selektovať a ako hovorí môj manžel – prečo by sme sa mali stretávať len na pohreboch?“
K rozprávkovej svadbe patria aj rozprávkové šaty. Adka si na sebe ani iné ako princeznovské šaty nevedela predstaviť. Jej srdcu je blízky aj grécky štýl, ktorý využila na šatách po polnoci. Svadobné šaty mala od svojej priateľky, majiteľky salóna, ktorá jej ukázala rôzne možnosti a ona si nakoniec vybrala. So ženíchovým oblekom to bolo o niečo ťažšie: „Videla som kamarátkinho manžela vo veľmi peknom obleku, tak som sa jej spýtala, odkiaľ ho majú. Išli sme kvôli nemu do Piešťan. Lenže medzitým som na ich internetovej stránke objavila ďalšie obleky tejto francúzskej značky. Ak by sme takýto oblek chceli kúpiť, stál by okolo 1000 eur, čo je veľmi veľa. No a na tejto stránke sme našli práve ten Paliho strieborno-bledý oblek. Hneď som sa do neho zamilovala a na požičanie sme ho našli až v Brne.“

Adkine popolnočné šaty boli ušité na mieru a Paliho popolnočný čierny oblek bol požičaný. Okrem večerných šiat si ale Adka neodpustila myjavskú tradíciu – odčepčenie. Kvôli tomu sa obaja museli prezliecť do kroja, aby aj staré zvyklosti dostali zadosťučinenie.
Okrem veľkej svadby chceli mať aj výnimočné oznámenia, ktoré zdobila ich spoločná fotografia. Fotenie bolo netradičné, Pali je futbalista a odfotiť sa šli rovno po jednom zo zápasov k akejsi železničnej stanici do poľa a výsledný efekt bol jedinečný.
Keď už sa všetko ladilo v romantickom duchu, aj výzdoba musela povedať svoje slovo. „Výzdobu som chcela mať výraznú, rovnako aj kyticu. Mne sa nepáči, keď má nevesta biele šaty, bledú výzdobu, nevýraznú kyticu a make up. Z Nemecka som si objednala knihu, kde som si našla kyticu, slavobránu aj pierko pre Palka a doniesla som ju do kvetinárstva, aby sa ňou inšpirovali pri výzdobe.“

A čím sa Adka riadila pri voľbe účesu? „Môj účes bola jasná voľba, pretože aj v bežnom živote chodím jednoducho učesaná, nepotrebujem žiadne extrémy. Kaderníčka mi vlasy natočila, stočila do boku a bolo vybavené. Pri make-upe bol rovnaký postup, vizážistka prišla ešte s jednou pomocníčkou a boli k dispozícii mojim družičkám a tým dievčatám, ktoré sa chceli dať profesionálne nalíčiť. Na portréty sme sa fotili až 5 dní po svadbe a táto vizážistka bola ochotná zasa prísť a nastrojiť ma presne tak, ako na svadbu.“ 

Adka pred svadbou nerozmýšľala o tom, že by si nasadila závoj, ale potom ho vyskúšala a už si ho nechala. Nebol typicky rovný, ale trochu „našuchorený“, aby pôsobil viac extravagantnejšie.

„Milujem Ťa a chcem Ťa stokrát viac. V slzách, smiechu, trápení, šťastí, deliť sa s Tebou o všetok svoj čas. Aby až raz, keď na vlasy spadne nám sneh, mohli sme si povedať – život bol krásny.“
William Shakespeare

Ak máte záujem práve o veľkú romantickú svadbu, pokojne sa nechajte presvedčiť Adkinými radami, ktorá s príjemným úsmevom na tvári tvrdí: „Všade som dala robiť srdiečka, aj pre hostí. Dala som im urobiť čokoládové bonbóny tiež v tvare srdca s našimi iniciálami a všade som mala anjelikov a sviečky.“  A k svadobnej torte by sme museli napísať samostatný článok, pretože bola neuveriteľná a aj jej cena sa šplhala do závratných výšok. Odmenou za túto cenu boli rady na dupľu a veľké pochvaly za chuť. Tak čo, dáte sa zlákať? 

Foto: Dušan Mazák