vytlačte článok
pošlite článok
Keď muž miluje ženu...
Podľa slovenskej historičky Zory Mintalovej Zubercovej mala každá dedina v súvislosti s pytačkami svoje miestne tradície, ktoré sa dodržiavali, aj keď podstata oficiálneho požiadania o ruku dievčiny ostávala väčšinou rovnaká. Nádejný ženích išiel do domu rodičov dievčaťa spolu s dospelým mužom, svojím krstným otcom, starejším, pytačom, ktorý ho dobre poznal a mohol sa za neho zaručiť, vypýtať budúcu nevestu a získať záväzný súhlas so svadbou. V niektorých obciach chodil s nádejným ženíchom dôveryhodný muž z dediny, ktorý nepatril do príbuzenstva. No a, samozrejme, chýr o pytačkách sa rýchlo rozniesol po dedine. Zvedavé dievky aj ženy postávali pod oknami, niektoré nakukli aj do pitvora.
Typická slovenská pohostinnosť na pytačkách
Pytačky sa nikdy nezaobišli bez dobrého jedla. Ak rodina dievčaťa nesúhlasila s pytačkami, ponúkli hosťom praženicu, v gemersko-malohontských obciach bryndzu. No a inde k praženici pridali aj klobásu a pálené. Po kladnej odpovedi budúcej nevesty zvykli domáci ponúknuť nastávajúcemu mladému zaťovi a pytačovi na znak súhlasu so svadbou chlieb a soľ, v minulosti vkladali ruku nevesty do ruky ženícha. Nasledovalo menšie pohostenie, gazdiná s dcérou priniesli koláče, jablká, orechy aj niečo na vypitie.
Hurá, bude svadba!
Obidve strany sa už na pytačkách začali dohadovať o podmienkach svadby a výbave nevesty. Potom zvyčajne nasledovala návšteva rodičov a nevesty u budúcich svokrovcov. V časti stredného a západného Slovenska išlo o miestnu tradíciu obzerania ohniska, pozerania ohniska, prezeračiek, aby si budúca nevesta a, pochopiteľne, jej rodičia, pozreli domácnosť a gazdovstvo. V obciach na východnom Slovensku, v ktorých žili Rusíni, zvykli ísť rodičia ženícha do domu nevestiných rodičov na uhlyny, obzory, smotryny, aby sa oboznámili s budúcimi svatovcami a ich hospodárstvom. Najbližšie príbuzenstvo z obidvoch strán sa potom znovu stretlo v dome nevesty, a tam sa konali rukovyny, rušnyky, zaručyny, zmovyny, keď si otcovia po definitívnej dohode o svadbe, výške vena a iných majetkových náležitostiach podali ruky. A tak sa mohli začať skutočné prípravy na veselicu...
„Parta moja, parta, zelený veniec...“
Bývalo zvykom, že nastávajúca nevesta nosila na hlave partu. Išlo o ozdobnú čelenku, ktorá bola v jednotlivých regiónoch tvarovo odlišná, bohato zdobená stužkami, našitými korálikmi, perličkami, galantérnymi ozdobami. Na sobáši partu dopĺňal zelený venček. Partu si dievčatá buď vyrábali vlastnoručne, alebo ich kupovali na jarmokoch.
Jazyk kvetov
V polovici 19. storočia si mladí pred pytačkami svoju prípadnú náklonnosť a lásku nemohli prejaviť verejne, pretože ešte nemali istotu, či budú ich rodičia súhlasiť so sobášom. Zora Mintalová Zubercová poznamenáva: „Veľkej obľube zaľúbených sa vtedy tešili kvety. Dômyselne zoskupené do rôznych kytičiek a kytíc, ale aj jednotlivo, vyjadrovali prostredníctvom jazyka kvetov jednoznačnú náklonnosť a city: nevädza znamenala nádej, kala krásu, klinček citový vzťah, sedmokráska nevinnosť, fialový orgován zosobňoval prvú lásku, konvalinka návrat šťastia, vznešená ruža lásku, kvet hrachoru potešenie. Po reči kvetov prišla často na rad ohlásená návšteva pytačov v dome rodičov vyvolenej.“ Samozrejme, ženích si oficiálne vypýtal budúcu nevestu od jej rodičov. Situácia, v ktorej by to bolo opačne, bola nemysliteľná a nepredstaviteľná, no predsa tu bol jeden prípad... Svadbe anglickej kráľovnej Viktórie s princom Albertom, o ktorej sme písali, a o ktorej v roku 1840 rozprával celý svet, predchádzala takáto situácia. Ak sa totiž zamilovaná Viktória chcela vydať za svojho bratranca, musela ho o ruku požiadať sama. Neprichádzalo do úvahy, aby princ požiadal o ruku kráľovnú. A bol z toho sobáš z lásky - v tej dobe čosi zriedkavé a nevídané. :)
Foto:
pixabay.com
a
galéria reálnych svadieb
Zdroj:
MINTALOVÁ ZUBERCOVÁ, Zora. Tradície na Slovensku. 1. vyd. 2015. Slovart : Bratislava, 359 s. ISBN 978-80-556-1482-3.
