Priznanie: Som užívačný typ

Je nedeľa, takmer čas obeda a ja ležím v posteli s Mac-om na stehnách. Ešte som pyžamová lady obložená tromi pohármi - s nedopitou vodou, dopitou kávou a nedopitým žihľavovým čajom. Namiesto manžela (ten je vo vedľajšej izbe, tiež sedí za PC a robí mi DJ - momentálne hrá latino-jazz) mi po ľavej ruke robí spoločnosť "miauko", môj obľúbený časopis a prázdny tanier s omrvinkami po raňajkách. Víkend bez kávy a raňajok v posteli sa mi neráta, hoci to môže vyznieť neskutočne užívačne a až nehanebne, ak tieto riadky číta napríklad taká mamina s polročným bábätkom... Áno, hneď v mojom prvom blogu sa vám bez akejkoľvek hanby priznávam, že som "užívačný typ", nechcem pred vami zatajovať žiadne dôležité informácie. Čo keď na mňa budete musieť podať nakoniec sťažnosť, že som vás zavádzala a moja zatajovaná užívačnosť vás pripravila o vzácny čas, keď ste mohli namiesto snívania a zamýšľania sa nad tým, kto vlastne ste, napríklad variť nedeľný obed?
Pred pár rokmi ma tak označila moja mamina. Môjmu budúcemu manželovi sa to veľmi zapáčilo a doteraz to pri rôznych príležitostiach s neuveriteľnou fascináciou používa. Nie žeby mi o to išlo - neustále ho fascinovať - to vôbec. Ale nejako to vždy vyplynie zo situácie... (tie vám odkryjem neskôr). Ale čo je neuveriteľné, párkrát sa ma pokúsil tajne tromfnúť! A naposledy sa mu to veru podarilo. Vždy keď domov donesiem novú kabelku, sa ma spýta, aké poradové číslo jej má vystaviť. Preto by som ani v kútiku duše nepredpokladala, že ma v tejto úchylke bude podporovať a  na Vianoce si pod stromčekom nájdem pravú "vuittonku"...

Keď sa tak nad sebou zamyslím, moja užívačnosť nemá hraníc. Život si vychutnávam až do špiku kostí. Prežúvam ho celkom pomaličky, aby mi neušla ani tá najmenšia nuansa jeho chuti. Nad všetkým - živým, neživým, s pekným obalom, aj tým ošarpaným, novým, starým, skrytým aj vystaveným, nudným, všedným, okázalým, naznačujúcim aj vehementne uznávaným, s neotrasiteľnými argumentami považovaným za pravdu či ustálenú spoločenskú konvenciu - sa zaoberám. Nič neprijímam len tak, lebo to niekto povedal alebo je to niekde napísané. Všetko chcem spoznať sama - a to spoznávanie neberiem ako nevyhnutnosť či potrebu alebo výmysel, aby som sa nenudila. Ja si ho proste užívam!

Ten, kto teraz zaváhal, či tu nečíta nejaké anarchistické výplody chorej mysle - tak len na obhajobu - nemám náušnice po celej tvári, ani v pupku, ani nikde inde, nenosím čiernu, nefajčím (ani som nikdy nefajčila - samozrejme, vyskúšala som to - vraj niekedy v šiestej triede s dvoma spolužiakmi a najlepšou kamoškou na štadióne za školou - ako som sa dozvedela minulý týždeň na stretávke zo základnej školy), nikdy som sa neopila (naposledy len trošku pripila, keď sme si s manželom otvorili šampanské filmových hviezd Moet Chandon na Valentína a bála som sa, že už po hodine sa môže ten perlivý skvost s viac ako dvestoročnou tradíciou pokaziť. Cítila som sa celkom ako Scartlett Johanson (ktorá je momentálne tvárou tejto značky) vo filme Stratené v preklade... Keď idem večer po ulici, tak neprevraciam smetiaky, ani nič nevykrikujem...

Skôr naopak, tieto výstrednosti musím trpieť, keďže bývam v centre starého mesta a mojimi susedmi sú tri puby a pri výhľade zo spálňového okna môj zrak spočinie na dvoch ozrutných smetiakoch, ktoré za posledné 3 mesiace trikrát zmenili svoje miesto - no napriek tomu sa vždy nájde niekto, komu zavadzajú a tak ich radšej zrúti na zem a smeti sa potom povaľujú po ulici ako na Divokom západe.

Všetká tá "anarchia" a spoznávanie a spochybňovanie vecí, udalostí a slov, ktoré si s neutíchajúcou vášňou užívam stále viac a viac, sa odohráva v mojom vnútri. Navonok sa to prejavuje celkom nevinne... Napríklad, že v 27 rokoch som začala chodiť na výtvarnú, vlasy si farbím na ryšavo, v štýle obliekania som chameleón od distingvovanej dámy cez vyzývavú... hm, neviem nájsť to správne slovo, aby som nepôsobila príliš sebavedomo (apropo sebavedomie, stále neviem, čo to slovo znamená a v súvisloti s mojou osobou ho neustále spochybňujem) až po roztomilé dievčatko.

Tak, čo poviete, stačí to na môj prvý blog? Zase sa cítim vzrušene, ako pri prvom bozku a opäť mám na tvári ten jemný, tentoraz tajnostkársky úsmev. Ak som vám prezradila aspoň čo-to, aby ste si o mne mohli aspoň čo-to myslieť a nebodaj by ste ma chceli prostredníctvom môjho písania o čo-to viac spoznať, tak bravó! Máme niečo spoločné a nezabudnite spochybniť všetko, čo tu píšem. No ale teraz je už naozaj čas obeda a keby len takého hocakého, ale nedeľného! "Miláčik, čo budeme dnes variť?"