Už pred tým, ako sme sa reálne rozhodli, že teda ideme do toho, som vedela, že nechcem brať prípravy extra vážne. Samozrejme, že som si na veciach dala záležať, lebo som chcela, aby to celé vyzeralo krásne, ale určite som nebola jedna z tých neviest, ktoré všetko riešia do detailu. Veľa vecí sme vôbec nemali zorganizovaných a bolo to super, pretože nenastal stres z toho, že nestíhame, lebo sme ani nevedeli, čo nestíhame :) Celý svadobný deň dopadol na jednotku s hviezdičkou, nič by som nezmenila. Veľa ľudí nám hovorilo, že nevesta so ženíchom si svadobný deň vôbec neužijú, no to nebol absolútne náš prípad. Od rána až do ďalšieho rána sme si to naplno užívali :) 

Že sa ideme brať, sme sa rozhodli až vtedy, keď sme našli vhodnú miestnosť. Dovtedy sme svadbu vôbec neplánovali, lebo sme nevedeli kde a nechcelo sa nám to riešiť. Potom sme raz boli na svadbe a tak sa nám tam páčilo, že sme si povedali, že ideme teda aj my :) Prípravy išli veľmi ľahko, lebo sme (som, hehe) presne vedeli, čo chceme a nikto nám do toho nezasahoval. Na všetky prípravy sme mali cca 5-6 mesiacov a myslím, že je to tak akurát. Ako prvé sme vybavili fotografa a kameramana a potom sme mali na pár mesiacov pokoj. Musím povedať, že dobrý fotograf a kameraman sú základ. Nielen kvôli spomienkam, ale aj kvôli celkovej atmosfére, ktorú vytvoria a hlavne dokážu perfektne upokojiť a uvolniť celú rodinu a priateľov. 

Ďalšia veľmi dôležitá vec na svadbe sú úprimní a šikovní kamaráti. Bez nich by tá svadba nebola taká, aká bola. Kamošky mi pomohli upiecť svadobnú tortu, ďalšia upiekla cupcaky, tiež ma líčila kamoška a kamarát mi robil účes… No ja mám takých šikovných kamošov! Niektoré veci sme si vyrábali aj sami, napríklad nápojový lístok sme vyrobili s maminou, alebo mamina vyrábala také vlajočky do koláčov… bolo to veľmi pekné. Samozrejme, sa aj pieklo, ale len minimum koláčikov. Povedala by som, že 90 % sme si dali urobiť. 

Na koláčiky som mala odporúčania od dvoch kamarátiek, vyskúšali sme aj iné, ale nakoniec som aj tak zakotvila tam, kde som aj začala. Ako hovorím, všetky prípravy išli veľmi ľahko, s ničím sme sa nestresovali, ale si to užívali. Išlo to až tak ľahko, že sa musím priznať, že som niekedy premýšľala, na ktorú podstatnú vec som zabudla.... ale asi teda na nič. Dokonca obe maminy mali vážne obavy, ako tá svadba dopadne, pretože som od nich nechcela skoro žiadnu pomoc. Ale nakoniec aj ony uznali a poďakovali mi, že teda klobúk dole, že to bolo dokonalé :) 

Svadobné šaty som mala vybraté už dávno pred svadbou, ešte som ani zasnúbená nebola, čiže ani toto mi nedalo zabrať. Bol to síce trošku risk objednávať si ich z ebayu, ale povedala som si, že za tú cenu to jednoducho musím vyskúšať, aj keď budú otrasné a rovno ich vyhodím. Nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo – perfektne. Celá som sa odmerala, snáď každý jeden centimeter, miery som im poslala a potom som už len čakala na výsledok. Mali obrovský úspech a ani teraz by som si iné nevybrala. Svadobné topánky som si našla na internete, poslala som ich mamine a ona mi ich kúpila (v Škótsku, lebo doma ten obchod nie je). Popolnočné šaty som si dala ušiť – navrhla mi ich mamina. Boli biele a boli náááádherné. Ľahké ako pierko, dlhé priesvitné rukávy, vlajúca sukňa. No krajšie si na seba predstaviť neviem. Ja som vždy chcela mať biele popolnočné šaty, lebo si myslím, že nevesta má byť v bielom po celý deň až do rána. 

Keď ma ženích videl prvýkrát v svadobných šatách, bol to asi ten najkrajší moment z celého svadobného dňa. Musím sa priznať, že keď som to videla na videu, rovno som sa rozrevala. Bolo to krásne a veľmi emotívne. On sa chystal u svojich rodičov a ja u svojich a potom sme sa stretli pri Dóme sv. Martina. On čakal a ja som k nemu kráčala. Potom sme sa na seba pozreli a bolo to krásne. 

Svadbu sme mali viac modernú ako tradičnú. Veľa tradícií sme tam nemali, ale začepčenie byť muselo. Po tom som vždy túžila. Cez spolužiakov zo strednej školy som sa dopátrala k jednej pani, ktorá má súbor a robia presne tieto svadobné čepčenia. Bolo to síce trošku drahšie, ale stálo to za to. Celá táto udalosť je veľmi emotívna a krásne predeľuje svadobnú hostinu. Obaja sme boli v krojoch, bolo to ako také malé divadelné predstavenie. A tým, že sme nemali odobierku, to bolo krásne aj preto, lebo družba sa poďakuje rodičom za našu výchovu a oficiálne odchádzame z “domu”. Je to nádherný akt, aj keď v minulosti to také šťastné nebolo, pretože nevesta si väčšinou brala ženícha, ktorého jej vybrali rodičia. Aj preto sú kroje čierne, lebo to vôbec nebolo veselé, skôr sa pri tom smútilo.

No a keď sme boli u tej pani skúšať kroje, tak som dostala super nápad. Urobme si predsvadobné fotenie v krojoch. Lebo kedy inokedy budeme mať takúto príležitosť a fotiť sa v civile mi prišlo trošku trápne. Bolo to perfektné, užili sme si to a bolo to aj originálne. Veľmi som šťastná, že som dostala tento nápad a že môj muž tiež veľmi nefrflal. Nakoniec si to užil aj on... teda aspoň mi to povedal. 

Ako som už spomínala, svadobnú tortu som si piekla sama za pomoci mojich dvoch kamošiek. Myslím, že sa odo mňa niečo také asi aj očakávalo, lebo každý vie, že rada vypekám. Torta bola úúúžasná, musím sa pochváliť, lebo pani prevádzkarka povedala, že to bola zatiaľ najlepšia torta, akú tam mali. A to tam má svadby každý jeden víkend. Tak som bola na ňu fakt hrdá. Po prvé vyzerala úžasne a chutila ešte lepšie. Tu som sa riadila heslom v jednoduchosti je krása. Nikto po všetkých zákuskoch a tých švédskych stoloch nechce jesť ťažkú tortu ako betón. Preto som zvolila kombináciu citrónový piškótový korpus, maliny a mascarpone šľahačkový krém.