Utrpenie je ten najrýchlejší kôň na ceste k poznaniu

Konečne som sa po vyše dvoch rokoch od nehody pri jazde na koni odhodlala dať na papier moje pocity a spomienky na Baróna. Odpustila som mu, i keď ešte dnes sa mi oči lesknú, keď si spomeniem na chvíle s ním.
Keď sa vrátim pár rokov dozadu, spomínam si, ako som známym na otázku o nebezpečenstve jazdeckého športu presvedčivo odpovedala: Chvíle s týmto ušľachtilým zvieraťom a pocit krásy z konského sedla mi stoja za to nebezpečenstvo. Dnes už to nie je pravda. Či žiaľ alebo chvalabohu, to vie len ten hore. Keby som pokračovala v jazdení, možno by som už dnes nežila a možno by som spokojne jazdila a vlastnila farmu s koňmi, o ktorej som snívala. Možno… Nikto nevie. Veľakrát v živote si nešťastia vysvetľujeme ako krivdy a možno práve tieto rany osudu nás uchránili od niečoho oveľa horšieho.

Moja láska ku koňom začala ešte v detstve. S otcom som chodievala na hodiny jazdectva. Bolo to nádherné a keďže som bola veľmi hanblivé a ustráchané dieťa, kôň mi dodával pocit sebavedomia. Keď som sa vznášala na jeho chrbte a tým ukazovala svojmu otcovi, ktorý nechtiac potláčal moju sebadôveru, aká som šikovná. Po čase prišla náročná stredná škola a iné záujmy a na kone som pozabudla. No stále driemal vo mne obdiv týchto elegantných stvorení. Až raz na dovolenke v Turecku ma miestni obyvatelia zlákali na takzvanú atrakciu - jazdenie na koni po lese. A vtedy som našla samú seba. Bola som presvedčená, že to je to, čomu sa chcem venovať. Po návrate domov som vyhľadala jazdecké kluby a začala som tráviť pomaly každý deň minimálne hodinu pri koňoch. Intenzívne som na sebe pracovala, prekonávala svoj strach.

Môj citový život bol vtedy na bode mrazu, možno aj preto mi prišiel do cesty Barón, ktorý sa mi stal novým dôverníkom a partnerom. S ním som trávila každú voľnú chvílu, po práci, keď sa blížila moja hodina v sedle, nevedela som sa dočkať, kedy opäť objímem jeho krásnu dlhú šiju. Dodával mi pocit tepla, šťastia a partnerstva, pretože jazdiť sa dá len v súlade a v harmónii s koňom. Bol veľmi citlivý a reagoval aj na malé náznaky. Skrátka, boli sme dvojica. Keď ma niečo trápilo a mala som zlý deň, po objatí Baróna bolo zrazu všetko preč a po hodine jazdenia ma zaliala nádherná eufória, ktorá možno prišla aj z adrenalínu, ktorý som ako jazdec začiatočník pociťovala.

Po hodine strávenej s ním, som mala pocit, ako keby niekto do mňa nalial vodu šťastia, ktorá ma celú zaplavila a ja som doslova výskala od radosti. Barón ma nabíjal životnou energiou, ktorá mi v danej etape tak chýbala. Krásne chvíle prišli aj počas našich spoločných parkurových súťaží. Hlavne, keď sa nám podarilo vyhrať, bola som mu nesmierne vďačná, že to vyskákal pre mňa. Napredovala som obrovskými krokmi vpred, zlepšovala som sa zo dňa na deň, pretože sa mi tento šport stal vášňou. 

Až prišiel ten osudový deň nehody, keď sa to medzi nami navždy skončilo. Padla som na úplné dno, nevládna na posteli, odkázaná na pomoc blízkych. Zrútil sa mi svet. Trvalo to skoro dva roky, kým som sa pozviechala. Po operácii nasledovalo ročné bolestivé, rizikové liečenie a chôdza len o barliach. Následne ešte druhá operácia. Dennodenne, keď som nemohla vychádzať z domu, som si kládla otázku: Prečo sa mi to  stalo? Čo mi tým chce život naznačiť? Čo som robila zle? Čo mám zmeniť? Baróna som predala, navždy odišiel z môjho života. Bola som na neho dlho nahnevaná. Mala som pocit krivdy.

Dnes som vďaka Barónovi a aj zraneniu, ktoré mi spôsobil, lepším a hodnotnejším človekom. Svoju úlohu v mojom živote splnil. Ak som si myslela, že raz budem mať farmu s koňmi a budem sa venovať hlavne jazdeniu a hypoterapii, mýlila som sa. Barónova úloha v  mojom živote bola krátka  ale intenzívna. Doviedol ma na správnu cestu, otvoril mi oči, dodal sebavedomie, vycibril moje vnemy. Začala som si viac vážiť samú seba. Po zranení som sa začala viac zaoberať duchovnými otázkami a spomalila som svoje životné tempo. Veď ako to býva, chorý pokorený človek viac rozmýšľa nad sebou a nad životom. V tom období som si všímala znamenia, ktoré prichádzali napríklad aj cez stretnutia s nezvyčajnými ľuďmi. Niežeby ma tento svet predtým nelákal a nevenovala by som sa svojmu rozvoju aj v tejto oblasti, ale dnes vidím, že som bola len na začiatku cesty. Utrpenie je ten najrýchlejší kôň na ceste k poznaniu.