Nase zoznamenie bolo uplne uzasne - sedeli sme vedla seba vo vlaku do Bratislavy a vo vagone bola taka jedna otravna slecna. Stale nieco kecala, komentovala, nadavala na chlapov a stale chcela od nas vediet, co si o tom myslime. Videla som na Jurkovi, ze ho to strasne otravuje a ze je mu ta pani smiesna. Niektore hlasky mala take.....

....ze ja som sa musela schovavat za zaves vo vagone, aby ma nebolo vidiet, ze sa rehocem, hlavne ked som sa tvarila, ze pocuvam hudbu na sluchatkach. A on sa na mna z nicoho nic obratil a povedal, ze ci nemam chut na kavu. Tak som hned vyrazila a zvysok cesty sme presedeli v jedalenskom vozni. Najprv sme sa bavili len o tej dievcine a strasne sme sa nasmiali. ......

...a potom sme ani nezbadali, ako sme sa zacali bavit o sebe a da sa povedat, ze som sa hned vtedy donho riadne "zalubila". Na stanici sme sa nie a nie rozlucit, hned na druhy den sme sa stretli v divadle a to bolo take nase prve rande, aj ked sme sa este len "otukavali". Ved to poznate, NIE?

.... a nikdy nezabudnem na prvy nadherny bozk, ked ma odprevadzal na intrak v BA ... tak to som mala naozajstne zimomriavky a uplne sa mi podlomili kolena. Chodime spolu uz 6 rokov, vselico sme spolu presli, priatel dostal uzasnu pracu, takze je to komplikovane s casom, ale vikendy si vzdy uzivame naplno, aby sme si vynahradili cas, kedy nie sme spolu....

A teraz ho lubim este viac, ako ked sme sa prvykrat zoznamili.

U mňa sa to všetko začalo na internete,na zoznamke ..... asi ako aj u dosť ďalších Ľudí. Mala som 15, všetci naokolo začínali s niekym chodiť a mne bolo smutno ....byt stale sama..... Napadlo ma, skúsiť napísať na internete inzerát a touto cestou si vyskúšať niekoho nájsť. Po 3 dňoch mi začali chodiť e-maily, písala som si tam s viacerými chalanmi, ale jeden ma viacej oslovil a bol mi sympatickejší. No proste, páčil sa mi - a velmi .....

Po dlhšom písaní mailov sme si začali ako inak, písať na určitej stránke na chatovanie. Začali sme si častejšie písať, dohadovali sme sa na čase kedy budeme spoločne na internete a môžme si čo to popísať.

Naše písanie bolo každodenné a dlhé hodiny sme dokázali stráviť za počítačom.....

Časom sme sa chceli aj stretnúť ...... a dohodli sme sa na našom prvom rande.

To prebehlo veľmi dobre, chceli sme sa znova stretnúť a zrazu sme sa stretávali každý tyždeň, a potom každučký deň...

Časom padol aj prvý bozk, ale musím sa priznať, že sme boli obaja veľmi nesmelí a trvalo to dlho pokiaľ som sa ja odhodlala spraviť Ďalší doležitý krok. A odvtedy to z nás všetko opadlo a konečne sa začal pekný vzťah.

Svojho snúbenca som prvýkrát uvidela na futbalovom zápase. Tak som sa do neho zahľadela, že som si musela zistiť jeho meno a telefónne číslo. (pravdaže mojou šikovnosťou sa mi to aj podarilo)Neskôr som zistila, že chodí na tú istú školu ako ja a už to bolo. Začali sme si najskôr písať sms, volať a neskôr sme sa už aj stretávali. Všetko bolo krásne, no nakoniec nám to vydržalo len 9 mesiacov a rozišli sme sa. No asi po troch mesiacoch odlúčenia sme zistili, že bez seba už dlhšie nedokážeme byť a znovu sme sa dali dokopy. No a od vtedy sme stále šťastí a s polu už 11 rokov. A v septembri to už konečne spečatíme svadbou.

S mojim priateľom sme spolu už krásne 2 roky a naše stretnutie bolo ako z rozprávky, alebo nie... Skôr ako z hociktorého romantického filmu na ktorý si spomeniete. Piatok. Poznáte to, deň blbec. Nič sa vám nedarí – studená sprcha, lebo prebieha odstávka teplej vody, riasenka vyschnutá, hrianka spečená, autobus do práce dávno preč a ďalší až ... až.... Bolo to obdobie, keď som musela za prácou cestovať vlakom, nie, nebola to práve idylka, zarábať sa však musí. Ak sa však teraz obzriem späť, tak som len rada, lebo Toho Pravého by som takto nikdy nespoznala. Tak teda, pokračovanie bratislavskej love story – kapitola prvá.
Na vlakovú stanicu som dorazila síce s meškaním, našťastie však, nečakane, meškal aj vlak. Žeby mal aj rušňovodič zlé ráno? Možno. Režimka bezpečne uložená medzi ostatnými kartami v peňaženke a tak som sa neobťažovala kúpou lístka a hneď som bežala na nástupisko. Podpätky mi klopkali v dlhej, prázdnej chodbe a lapala som po dychu, spotená a červená v tvári. Myslím že žiadna z nás by si nepriala, aby ju takto videl jej milovaný, no osud nám rozdal karty inak.
Prvý krát som ho uzrela na vlakovej stanici... nie.. to nie je tak presné. Nie uzrela, keď som do neho vrazila a skoro ho posadila na zadok. Vybiehala som zákruty ku schodom a bola som celkom vo veľkej rýchlosti, tak sa aj celkom divím, že to ustál. Trochu mi vyrazilo dych, kabelka sa mi vyšmykla z rúk a pristála (vďakabohu sa neotvorila) meter od nás. A asi to bolo blízkosťou, alebo celkovou bizarnosťou situácie, ale určite preskočila aj iskra. Viem to ja, vedel to aj on, priznal sa. Nemala som príliš veľa času, nezabúdajte, že mi odchádzal vlak, no pri pohľade na jeho tvár a do jeho očí sa mi zatajil dych a nezmohla som sa na jediné slovo. Smejte sa, koľko chcete. Nikdy by som tomu sama neverila ak by som to osobne nezažila, bola to láska na prvý pohľad. Nikdy by som nepovedala aký prievan dokáže spraviť láska v hlave. Preč boli starosti s vlakom a práca mohla byť kľudne aj na mesiaci. Bolo mi to všetko jedno. Bola som zaľúbená do človeka, ktorého som skoro zvalila, ktorého som nikdy nevidela a o kom vôbec nič neviem. Postoj, chvíľa...
Neskutočné, ale šťastie stálo na mojej strane. Bála som sa že sa len ospravedlní a tým to hasne, odíde z môjho života bez toho, že by vedel niečo o mne, ja niečo o ňom. Pravda bola však milostivejšia. Narovnal sa, bol vyšší odo mňa, nie však moc (super), a pustil sa do ospravedlňovania. Veľmi ho mrzí že... ľutuje.... pardon, slečna. Vnímala som jeho hlas (ešte lepší než super), k významu som sa nedostala. Asi som musela vyzerať ako nesvojprávna, lebo jeho výraz na chvíľku zjemnel a spýtal sa: „Ste v poriadku, neublížil som Vám?“. To ma už prebralo a bola som schopná odpovedať a zmohla som sa aj na nezáväznú konverzáciu. Vysvitlo, že môj osudový sa volá Matúš a že je z dneška ešte viac „vyhúkaný“ ako ja. Cestoval rovnakým vlakom ako ja, len čo vystupoval o jednu zástavku skôr. Zrazili sme len preto, lebo v chaose toho rána odbočil na zlé nástupisko z ktorého sa teraz vo chvate vracal. Šťastná som to ja žena. A tak sme sa spolu rozbehli na náš vlak a on mi, veľký gavalier, zobral kabelku.
Naše cesty sa nerozišli našťastie ani po nástupe do vlaku. Nepýtajte sa ma však čo sme sa bavili. Celé naše spoznanie sa zahalilo do oparu nereálnosti, nevedela som od neho odtrhnúť oči a snažila som sa aspoň aby mali moje odpovede aspoň nejaký význam. Môj spoločník bol našťastie solídny rečník a vedel sa preniesť cez moju mĺkvosť. Viedli sme vcelku nezáväzný rozhovor a ja som bola čoraz nervóznejšia. Cítila som, že ak niečo nezačnem ja, tak tieto minúty s ním budú za chvíľku u konca a to som rozhodne nechcela. Zástavka, na ktorej vystupoval sa nebezpečne priblížila a vo mne nepokoj prerástol skoro v paniku. Hovoril niečo o svojej rodine, o práci, keď som ho prerušila: „Páčiš sa mi, veľmi. nepôjdeme niekam?“. Viem, trápna veta a povedala som ju hlasom utrápenej myšky. Ešte šťastie, že ma začul. Stíchol. Nádych, výdych. „Aj Ty mne,“ povedal, „dala by si mi prosím Ťa rýchlo svoje číslo, už musím letieť.“ rýchlo rýchlo, telefón, stíhame, nepomýlime sa... pomýlime sa, nevadí, opravíme, prezvoníme, zvoní, mám jeho číslo. Super.




pokracovanie: Jeden z najdlhších dní v mojom živote, môžem s čistým svedomím povedať. Minúta za minútou, hodina za hodinu. V očakávaní som tisla telefón, bezmyšlienkovite doň pozerala a pri každom zazvonení som mierne nadskočila. Dva krát volala mamka, raz kuriér. Svet sa okolo mňa hýbal a ja som len plávala v prúde udalostí. Ja hlúpa hus, hovorila som si, ten Ti už nikdy nezavolá, čo sa zbytočne trápiš. Ani by som mu to nevyčítala, musela som vyzerať ako niečo na spôsob Valkýrie, keď som do neho vletela. On však zavolal.
Ako sa mám (...príjemne...), či som v poriadku (...neboj, som...), či nemám modriny (...ale nie, nie...), aký som mala deň (haha, skvelý, úplne skvelý). Odmlčal sa a ja som ho počula dýchať. Naberal odvahu, aspoň tak mi povedal. Práve som sa chcela ozvať, keď mi skočil do reči a mne poskočilo srdiečko až niekam do krku. „Zajtra je sobota, nepôjdeme spolu von? ... Chcel by som Ťa vidieť. Mohol by som pre Teba prísť o jednej, čo Ty na to?“ Nevedela som od šoku čo povedať, zaskočilo ma to, aj keď som po tom túžila od tej sekundy ako sme si vymenili číslo. Rozprával našťastie ďalej, nevšimol si ticha v mojich myšlienkach. Nedohodli sme sa na ničom, iba na čase a že ma príde vyzdvihnúť. Nevedela som čo očakávať, tak som to nechala tak. Nech ma prekvapí, povedala som si. A prekvapil ma.
Sobota, jedna hodina po poludní. Zvoní zvonček zdola a ja som bola v takej tréme, že som sa skoro rozhodla že mu neotvorím. Skoro. Pustila som ho do vchodu a očakávala jeho príchod prilepená okom na kukátku. Z výťahu vyšla prvá kytica a druhý on. Bola veľká, ale nie prezdobená, decentná, jemná, a presne taká akú mám rada. Nie ruže, ale tulipány. No čo, je inovatívny. Dostala som pusu na líce, aj keď, všimla som si s radosťou, celkom blízku kútiku mojich pier. Pozdravil ma, spýtal sa ma ako sa mi spalo a popritom mi jemne pomohol do bundy. Nebol taký veľavravný ako včera, evidentne aj on bol v strese. Bolo pekné, že ma v tom nenechal samú. „Mám pre Teba prekvapenie“ povedal. „Rád by som Ťa zobral niekam, kde to mám rád a je tam pekne.“ Ak by som aj chcela, nevedela by som mu povedať nie.
Nastúpili sme do auta, zabuchli dvere a vyrazili. Ak by ste chceli odo mňa vedieť cestu, kam sme šli, nedozvedeli by ste sa nič. Bratislavu poznám, no príliš som sa ňou nezaoberala. Pozerala som na neho, ako na prízrak. Cítila som sa ako pobláznená školáčka, konajúca úplne neadekvátne svojmu veku. A bolo mi to fuk. Tak som ani nevidela kedy sme vyšli z BA, prekročili hranicu a prišli do cieľa svojej cesty. Zhasol motor a ja som sa prebrala zo svojho sna. Prebrala som sa v Schonbrunne.
To už však môj spoločník vystúpil z auta a ponáhľal sa mi otvoriť dvere, čo je jedno z krásny gest, ktoré mi prejavuje stále s rovnakým elánom. Celý deň sme sa prechádzali v záhradách palácu. Najprv kúsok od seba, potom ruka v ruke a po pár nesmelých pohľadoch som sa mu zavesila do ramena. Rozprávali sme sa a ja som mala pocit že ho poznám, že sme spolu už dlho, že máme rovnaké osudy. Mala som pocit príchodu domov z dlhej dovolenky. Bolo to krásny pocit a každý nerv v mojom tele sa ho chcel dotknúť, objať ho, dať mu bozk.
Niečo z toho bolo asi na mne vidieť, určite som musela vyzerať ako spomalená, no nemohla som si pomôcť. Zobudila som sa z mojich predstáv a denných snov práve vo chvíľke, keď sa ku mne otočil a chytil ma svojou voľnou rukou okolo pása. „Prepáč mi, ale ja som to už nemohol ďalej vydržať.“ ... a Pobozkal ma. Krásny prvý bozk od krásneho človeka, s ktorým som spolu krásne dva roky.