vytlačte článok
pošlite článokMne sa to stať nemôže!
Keď som odchádzala zo Slovenska, vedela som, že budeme žiť v oblasti, kde si na nás hurikány môžu počkať ako žraloky na „surferov“ v Austrálii. Človek však stále neverí, že by sa mohol stať obeťou zemetrasenia, tsunami, a iných živelných pohrôm, pretože „on a jeho život je predsa iný“. To, čo sledujeme v médiách, sú správy o ľuďoch a ich nešťastiach, my si popritom chrúmeme chipsy, prikryjeme nohy dekou z Ikea a prežívame naše šťastie, aj cez iné nešťastia. Vtedy si totiž najlepšie uvedomujeme, ako je nám vlastne dobre. Nám aj bolo. Sezóna v hoteli rozbehnutá, teplo ako v trópoch, oceán nám každý deň prešiel nosom, takže jogínska terapia proti chrípke nás fyzicky posilnila na dni, ktoré mali prísť. A prišla streda, zemetrasenie so silou 6,1. Predzvesť Ireny, ktorá nie je taká mrcha, aby prišla rázne. Dala nám tri dni na to, aby sme sa na ňu pripravili. Teda, aby som si stihla vytriediť praktické veci od tých, ktoré mi budú chýbať svojou nevýslovnou krásou (podotýkam, že tie absolútne nepraktické sa mi nakoniec podarilo tajne napchať priateľovi do ruksaku:). Ešte predtým k nám prichádzali správy, ktoré som najskôr ignorovala, potom sa na nich smiala (aby som si nepripustila možný strach) a nakoniec prijala skutočnosť, že budeme evakuovaní, či sa nám to páči alebo nie...
Kde sa skryjeme?
To bola otázka, ktorú som si, logicky, položila a hneď na ňu aj dostala odpoveď. Náš boss z práce sa o nás postaral ako o svoje malé, vystrašené vtáčatká. My Slováci, ktorí sme uňho denne zarezávali a ešte aj okupovali jeho zelený domček, sme dostali privilégium ísť k jeho bratovi. Pridala sa k nám aj zvyšná posádka (študenti) z nášho domu, takže si viete domyslieť, že bolo kvalitne veselo. V podstate to bola to jedna z najzvláštnejších situácií: Východná Európa a domáci Američania pozerajú správy dúfajúc, že Irena sa umúdri, robia si sarkastické žartíky na jej ženské pohlavie a zároveň sa v ich očiach odráža strach. Strach, že možno podceňujú situáciu. Všetci sme (spolu s červeným vínom), čakali na nové ráno...
Okamžite opustite dom!
Na druhý deň v piatok (Irena mala doraziť v sobotu), slnko odvážne pieklo, akoby sa pretekalo s tým živlom, čo mal prísť. Ešte skôr však prišiel fešný policajt, ktorý nám s plnou vážnosťou oznámil, že do nasledujúceho dňa musíme odísť, inak budeme evakuovaní. V bezpečí sme totiž neboli. Dom mal síce krásnu polohu, no z hľadiska prichádzajúcej Ireny veľmi nepriaznivú, bola pri ňom totiž rieka! Tak, čo teraz? Kde je vlastne bezpečne? Zase som si musela zbaliť veci na prežitie! Dievčatá začali plakať, v duchu rátať svoje posledné minúty, „skypovalo“ sa ako nikdy v živote... a ja som rozmýšľala, či mám dosť múky na večerné palacinky! Jednoducho som vedela, že nič nie je také vážne, ako vyzerá. Nechcem hrať hrdinku „po vojne“, no po 4 mesiacoch v Amerike som odpozorovala, ako odlišne rozmýšľajú, prežívajú a hlavne interpretujú jednotlivé situácie jej obyvatelia a hlavne som vedela, na akom princípe pracujú médiá.
Pros a dostaneš!
Vesmír ma opäť raz dojal! K slzám šťastia. Náš boss nám pohotovo oznámil, že si spravíme víkendový výlet na Niagarské vodopády. Takže útek pred Irenou na Niagara Falls bol nakoniec jeden z najsilnejších zážitkov nášho pobytu. Paradox je, že sme posledné dva týždne s priateľom špekulovali nad návštevou týchto vodopádov, ktoré sa zaraďujú medzi tzv. must see. A niečo tam hore to zariadilo za nás. Nemala som prakticky nič na starosti. Boss objednal veľkú bielu dodávku, ktorú šoféroval na striedačku so svojím bratom, jeho švagriná narobila tony jedla, nakúpili sa kilá „emergency“ čokolád, objednal sa štýlový nocľah, aby sme si to užili dokonalým spôsobom. Okrem zážitku Niagarských vodopádov ako takých, nás to všetkých veľmi zblížilo. Už to nebol stres, práca, a cudzí ľudia, ktorí sa ledva pozdravia na dome, ktorí spolu zdieľajú vyše štvrť roka. Smiali sme sa, radovali, jedli a neverili tomu, čo si zase raz pre nás život pripravil...
Thank you, Irene!
Na Niagara Falls sme dorazili podvečer za príjemného západu slnka a túto masu vody sme si vychutnávali z kanadskej strany, ktorej patria až dve tretiny týchto vodopádov. Nocľah sme mali v klasickom kempe, takže som sa cítila ako na Slovensku v Štúrove, kde som strávila jednu z mojich detských dovoleniek. Založili sme ohník, dali nápoje, čo mali nejaké „volty“ a okolo pol noci každý zaliezol do svojej útulnej chatky. Celý nasledujúci deň sme strávili na Niagarských vodopádoch (z americkej strany), kde bol program naozaj vyšperkovaný do posledného detailu. Akvárium, jaskyňa, loď, múzeum... to všetko nás unavilo viac ako čakanie na správy o Irene. Neskoro poobede sme vyrazili domov, aby sme nadránom uvideli naše milované Ocean city. „Mesto duchov, vyhrali zombíci" toto mi ako prvé napadlo, keď sme dorazili. Čakal nás neuveriteľný pokoj a náš zelený dom bez jediného škrabanca. O dva dni na to som sa dozvedela, že sa meteorológia, nazvime to, ospravedlnili za vzniknutú situáciu. Pravdepodobne sa stala nejaká chybička vo výpočtoch, čo spôsobilo, že z komára sa zrodil somárik. Welcome to America!
Dozvuky Ireny...
Okrem faktu, že sme zažili neskutočné dva dni v spoločnosti ľudí, ktorí cítili to, čo my, sa stala ešte jedna, z môjho pohľadu prelomová vec. Náš boss nemal celú sezónu jeden voľný deň (metál jeho manželke), vstával ráno o siedmej, do pol noci býval v hoteli (ktoré mu je ako tretie dieťa), a zrazu mal pred sebou dva dni oddychu (keď si odmyslím to šoférovanie). Takže niekto tam hore sa už nemohol pozerať na ten americký workoholizmus a musel to zariadiť takýmto kontroverzným spôsobom. Na prvý pohľad sa môže zdať, že za to môžu vonkajšie faktory (zemetrasenie, hurikán), no v skutočnosti to možno bolo spôsobené našou vnútornou situáciou (chceli sme ísť na Niagáre, náš boss nemal oddych:).
A najúžasnejšie je, že minulý víkend (celý!) strávil náš workoholik so svojimi deťmi v podobnom kempe... Aký väčší dôkaz príslovia Všetko zlé, je na niečo dobré, človek ešte potrebuje?
Foto: Jozef Zima
