Veľmi dobre napísané.
Ten úvod ma aj pobavil. Je dobré že si z toho komplexu vyrástla.
Bola by škoda tvojích pekných očí a tváre, lebo úprimný úsmev im obom na kráse len dodáva.

Čo sa toho "neuprímneho" amerického úsmevu týka, dovoľ mi dodať, tu ím nejde o úprinosť ale o zdvorilosť. Je to súčasťou ich kultúry.
Žil som tam dosť dlho na to aby som to vedel posúdiť.
Tu na Slovensku sa to zdá byť možno smiešné ale zasa keď sa pozriem na ľudí očami američana ktorí by sa ocitol tu na Slovensku trebarz v obchode pri pokladni, na úrade alebo i u lekára, a videl tie skvasené, znechutené a neochotné výrazy na tvárach naších "úprimných" Slovákov ver mi, nič dobré by o nás doma nehovoril. Lebo u nich sa toto, čo je u nás "normálne" volá "being rude" alebo "bad mannered".
Je pravda že oni niesú žiadní gentlemani ale bežný človek sa tam cíti viac rešpektovaný ako u nás.
Ja s tým stále zápasím, i po 6 rokoch po návrate domov.
Bodaj by u nás bolo viac ľudí ako ty.

Vďaka za článok.

ďakujem za koment

veď to, mne je tiež často zle z tých znudených výrazov tvárí... a štve ma, keď prídem do reštiky a čašník sa neusmeje alebo do obchodu a predavačka si ma ani nevšimne...

Ja sa tak správať proste nechcem a nebudem a som rada, že aj Ty! Tak, keď ma stretneš na ulici, tak sa na mňa usmej, aby som vedela, že si to Ty