vytlačte článok
pošlite článokKamarátka zo susedného domu
Nepamätám si, kedy sme sa stretli prvýkrát, ale asi to bolo niekde na pieskovisku... a mohla som mať tak tri-štyri roky. Odvtedy prešlo ďalších 20 rokov a ja ju mám stále radšej. Vie o všetkých mojich šťastných aj nešťastných láskach, dokonale pozná celú moju rodinu a úžasné je, že býva v susednom dome. Na rannú kávu dobehne ešte v pyžame, pri príprave obeda mi pomáha čistiť zemiaky a večer na terase popíjame červené víno a vedieme nekonečné debaty o všetkom, čo trápi naše ženské duše. Momentálne je v Škótsku a predsa mi je bližšie ako hocikto iný a pomáha so svadbou, ako sa len dá. Keď som sa zasnívala, že by som na svadobných fotografiách chcela mať cyklaménové črievičky, ktoré boli dostupné len na zahraničných portáloch, okamžite ich objednala a poslala k nám domov... Nepotrebujem viac vysvetľovať, čo pre mňa znamená.
Kamarátka zo základnej školy
Spojila nás povinná školská dochádzka. Deväť rokov, takmer každý deň, školské lásky, školské výlety, odpisovanie pri diktátoch...Mala som (a stále mám) ju tak rada, že keď som skončila jeden „detský vzťah“ s tmavovlasým fešákom zo susednej triedy, vôbec mi neprekážalo, že s ním potom istý čas chodila aj ona. Dnes je už manželka niekoho iného (na jej svadbe som samozrejme nemohla chýbať) a mama troch krásnych detí. Ona donedávna na materskej dovolenke, ja donedávna na vysokoškolskom internáte...nemala som na ňu toľko času, ako by som chcela. Kamarátka však také veci chápe a trpezlivo na mňa tých 5 rokov čakala. Dnes k nej už nechodím len na kávičky, ale aj po predmanželské rady :) a ktovie, možno po čase aj po tie rodičovské.
Kamarátka zo stredoškolského internátu
Oravčanka a Kysučanka... spojil nás však Turiec a potom aj slovenská vláda, ktorá sa rozhodla zafinancovať pre nás dôležitý úsek dopravných komunikácií :). Stužková, maturita, víkendové spoznávanie našich rodných krajov. Už je to 9 rokov a ja jej doteraz hovorím moja „ženská láska“. Je to puto, ktoré dúfam vydrží naveky. Je jediná zo strednej školy, s ktorou som doteraz v blízkom kontakte, hoci nebýva práve najbližšie. Tu však platí, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Aj svadbu si plánujem v podobnom termíne ako ona, len o rok neskôr. Jej svadobný obrad som však celý preplakala. A hoci to možno každý nepochopí, pre mňa to bolo, akoby sa vydávala moja vlastná sestra.
Vysokoškolské kamarátky z opačného konca republiky
Velebím počítačový systém ubytovacej komisie, ktorý dal pred piatimi rokmi dokopy temperamentné východniarky a mňa. A hoci každá z nás prišla do mesta pod Zoborom študovať niečo úplne iné, mimoškolský život sme trávili spolu. Učili sme sa variť, tvoriť domov (keď z neútulnej internátnej izby spoločne vykúzlite priestor, ktorý budete milovať), tolerovať individuálne návyky a zlozvyky. Užívali sme si krásne mesto, mladosť (ktorá stále trvá :)) a silu ženského priateľstva. Trávili sme spolu viac času ako so svojimi rodinami a tak niet divu, že sme si prirástli k srdcu. A keď sme sa presne 30.júna museli nedobrovoľne rozlúčiť, už po niekoľkých minútach nám vzájomne pípali sms-ky, s tými najsmutnejšími emotikonami. Spolieham sa na to, že vysokoškolské priateľstvá vydržia po celý život, my už dokonca máme plán aj spoločné trávenie dôchodkového veku :).
A hoci mám teraz po boku skvelého muža, veľmi si želám, aby sa z mojej blízkosti tieto ženy nikdy nevytratili. Aj preto budem menovky s ich menami pri príprave svadobnej sály aranžovať čo najbližšie k tej svojej...
Foto: archív autorky
