vytlačte článok
pošlite článokSkúšala som mu volať na mobil, ale nedvíhal. Možno parkuje v podzemnej garáži a nemá signál. Alebo je na ceste, práve prechádza tunelom... kombinovala som, a zároveň rozmýšľala, po koľkých minútach sa môžem bez výčitiek zdvihnúť a vypadnúť. No predbehla ma akási vychrtlina s takmer bielymi vlasmi, ktorá sa tu odrazu zjavila. Vraj mi len chce osobne tlmočiť jeho ospravedlnenie, že z takých a onakých dôvodov nemohol prísť (v tom amoku, čo ma chytil, som jej vôbec nerozumela). Dievča sa mi ospravedlňovalo náramne úctivo, ale jej podvedomý výsmešný úškľabok hovoril sám za seba. Krava jedna sprostá!
A ja som ešte väčšia.
Zbalila som otvorenú fľašu so sebou, na jeho účet, zavolala taxík, doma zhodila handry a vymazávala Robertovo, Lukášovo aj Dávidovo číslo z mobilu. Už mám toho vážne dosť. Je načase správať sa ako dospelá. Dospelá a inteligentná osoba. Tieto hystericko-poblúznené stavy už radšej prenechám nejakej inej, ktorá má ešte dobré nervy. Vedela som, že je ten posledný správny moment na rázny rez. Keby to takto išlo ďalej, 25-ku by som oslavovala na odvykačke. Či už by som absolvovala odvykačku od testosterónu, alebo od alkoholu.
Ležala som v posteli, ťukala do mlčky súhlasiacej klávesnice mobilu a argumentmi tíšila búrku hlasov v hlave. Bez Dávida som žila doteraz, budem vedieť aj oddnes. Žiadny problém. Lukáš patrí naveky do kategórie Lepšie bez neho ako s ním. A s Robertom budem spolupracovať čisto profesionálne. Žiadne fantazmagórie o jeho úžasnosti. Niečo také ako úžasný chlap skrátka neexistuje!
To je ono... to je ono! Vyhrabala som sa prudko z perín a rýchlym šmahom ruky otvorila MacBook. To je presne to, čo si každá žena musí prečítať. Žiadne naháňanie sa za pánom Božským, žiadne destinácie, kde nájdeme pána Dokonalého.
Úžasní chlapi neexistujú. Preto milujme tých, ktorých máme.
Nebude to o tom, že na chlapa, ktorý by nám rozvíril krv v žilách, nemáme, a preto sa musíme uspokojiť s malým tučným Ferkom odvedľa. Bude to presne o tom, že túžime po chlapoch, ktorí jednoducho žijú len v našej fantázii a pre týchto imaginárnych Supermanov nevidíme a neoceňujeme „obyčajných, normálnych” chlapov, s ktorými by sme boli tak „obyčajne, normálne” šťastné. Ktorí nie sú fascinujúci, elektrizujúci, neskutočne očarujúci – ale vedia spraviť perfektnú masáž nôh po ťažkom dni, vedia nám podať ten správny liek pri horúčke, dokážu nás jedným objatím podporiť, zbaviť strachu a dokonale upokojiť. Vedia nielen to, aké kvety a bonbóny máme rady (toto sa naučí aj cvičená opica), ale vedia, a najmä chcú vcítiť sa do našich pocitov, zaujíma ich náš názor a to, čo prežívame. Muži, ktorých číslo EQ je vyššie ako číslo ich drahých naleštených topánok. Pre ktorých nie je dôkazom lásky neobmedzený limit na kreditke, a aj tí, ktorí nás nezačnú nenávidieť, ak náhodou zarábame viac. Tí, ktorí nám doprajú a veria. Úplne obyčajní muži, ktorí možno netušia, kto je to Manolo, ale o to viac sa im páčime v domácich teplákoch. Muži, ktorí možno prepnú do režimu Off, keď spustíme výchovný monológ alebo hodinku klebetenia, ale napriek tomu je nám v ich prítomnosti akosi... príjemne. Muži, ktorí sa pri každom zákusku veľavýznamne nepozerajú na naše brušká. Muži, ktorí nepovažujú ženu za cieľ, ale lásku za cestu...
„Ja mám rubriku, ja mám rubriku!“ tešila som sa, poskakovala po spálni, a popritom klepkala do klávesnice ako v tranze. Napadalo mi milión vecí, o ktorých by som mohla písať.
Šéfka dala stĺpčeku zelenú, dostal sa dokonca do zrýchleného vydania, a tak som už o týždeň nedočkavo stepovala v najväčšom kiosku v meste s voľne dostupnými časopismi na regáloch. Ženy sa v nich prehŕňali, ja som im nakúkala cez plece a snažila sa vysliediť, či ich moja rubrika zaujala. Najradšej by som sa každej z nich spýtala, či sa im páčila. A či s mojou teóriou súhlasia. Bola som vzrušená viac ako po náhodnom vstupe do mužskej sprchy po hokejovom zápase. Bože, takmer všetky ženy, ktoré vzali do rúk náš časopis, si prečítali moju rubriku. A aj tie ostatné by si ju určite prečítali... keby mali viacej času.
„Bože, to je fakt úžasné!” mimovoľne som vykríkla.
„Čo je také úžasné?” prekvapene zvolal ostrý hlas za mojím chrbtom.
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: SITA/AP
