vytlačte článok
pošlite článok„Najlepšie recepty so špenátom. Rozmýšľala som, čo uvarím cez víkend, ale nič mi nenapadalo, a tu majú presne to, čo hľadám. Špenátové nátierky, špenátové cestoviny... no nie je to úžasné?” nadšene som listovala stránkami s receptami a snažila sa tváriť, že viem, o čom hovorím.
„Vy čítate tento.. ehm, plátok? A jete špenát??” spýtal sa ma Robert so zmesou pohŕdania a prekvapenia v hlase.
„Áno. Vy nie?” zakontrovala som, zaplatila a hľadala únikovú cestu.
Robert mi tu totiž nielenže nechýbal, ja som na neho jednoducho úplne zabudla. Na to, že sme mali spolu vymyslieť niečo úžasné, že sme mali mať rande... a hlavne, že som kvôli nemu blbla ako malá školáčka. No, dobre, dobre, možno som nezabudla – ja som si to jednoducho z hlavy vymazala. Pri tej eufórii z úspechu mojej novej rubriky som sa akosi dostala mimo reálneho sveta a mužov som riešila iba na lesklom papieri.
Robertova agentúra si vzala čas na kreatívnu prípravu, takže spoločné meetingy zatiaľ neboli na programe dňa a aj to mi pomohlo vytesniť ho zo svojho vedomia aj podvedomia.
No on mi na únik nedával ani najmenšiu šancu. Usmieval sa, akoby moju otázku považoval za dobrý vtip, a pomaly kráčal popri mne.
„Ja čítam veľa vecí, človek musí mať prehľad – aj o konkurencii. Ale tento receptár vašou konkurenciou určite byť nemôže. Najmä nie po tom, ako vyjdeme von s tým, čo sme pre vás vymysleli,” hodil na mňa svoj americký úsmev a zaručene čakal, že si z neho cvrknem.
No, môj zlatý, toto už mám za sebou.
„Takže už ste na niečom pracovali? Aký je koncept?” zaujímala som sa.
„Úplne jednoduchý. Ale v jednoduchosti je krása, nie?” usmial sa, ale moja tvár mu úsmev neopätovala. Zdá sa, že tá moja sugescia celkom funguje. Po všetkých antiheslách, čo som si na margo Roberta, Dávida a Lukáša natlačila do hlavy, začínal mať pre mňa minimálne ten prvý menovaný oveľa menšie kúzlo.
„Ale nebudem vám to tu prezentovať postojačky – pozývam vás na kávu. Viem, že minule to nevyšlo, za čo sa dodatočne ospravedlňujem, ale naozaj mi do toho prišlo niečo nepredvídané, a žiaľ neodvolateľné. Mrzelo ma, že som prišiel o vašu spoločnosť, preto by som vám to rád v blízkej budúcnosti vynahradil. A teraz mi dovoľte aspoň tú kávu,” žobronil. Na to, že dnešné stretko bola číra náhoda, bol dosť dobrý. Vyzeral, akoby mu na tom naozaj záležalo, reč predniesol tiež celkom obstojnú a ten pohľad... Týždňové šteňa môže zaliezť do búdy.
Ale ja mu nenaletím. Už nie. Tieto pohľady, toľkokrát nacvičované pred zrkadlom, ma už akosi neberú. Už som akosi viac imúnna... žeby som konečne dospela?
No pozvanie som z pracovných dôvodov prijala.
Sadli sme si do prvej kaviarničky, objednala som si latté a čakala, aké eso Robert vytiahne.
„Premýšľali sme o tom s chalanmi v agentúre. Čo by chcela čítať žena, ktorá už čítala takmer všetko. Tridsiatka, ktorá už pozná všetky rady, ako randiť, ako oživiť vzťah v posteli, aj ako mať dokonalú kariéru, ktorá netúži čítať depresívne príbehy o ženských trápeniach, a ktorú nezaujímajú kadejaké teórie o živote,” Robert na mňa pozrel tým pohľadom, akože - už ťa mám na háčiku, ale počkaj, teraz príde bomba - a pokračoval.
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: SITA/AP
