Erika bola moja spolužiačka na výške. Klasická story. Zažili sme spolu mnoho žúrok, chodbovíc, beánií, učili sme sa spolu na skúšky, čakávali sme spolu pred kabinetmi profesorov a prosili o opravné termíny, oslavovali sme každú známku v indexe, spolu sme zdolali aj promócie – a po nich sa naše cesty rozdelili.
Ja som si našla prácu v meste a Erika sa vrátila do svojho rodiska. Zopár e-mailov, pohľadníc na Vianoce, a potom sme jednoducho obe stíchli. A zabudli.
„To snáď nie je možné, aká náhoda. Čo tu robíš?” vyzvedala, hoci túto otázku som mala položiť skôr ja.
„To mi prezraď ty,” zareagovala som a mrkla očkom po jej značkovom kabátiku, lesklých čižmách a malej kabelke. Nevyzerala, že si sem vyšla na jesenné nákupy.
„Pred mesiacom som sa sem presťahovala,” oznámila, akoby išlo o najsamozrejmejšiu vec na svete.
„Vážne?! A kde bývaš? A kde pracuješ? A si už vydatá?” chcela som vedieť všetko naraz.
Erika sa zasmiala hrdelným smiechom, tak ako to mala vždy vo zvyku, a potom pozrela na hodinky.
„Teraz sa ponáhľam, ale musíme sa niekedy stretnúť a pokecať. Daj mi číslo,” vytiahla z kabelky telefón.
Nadiktovala som jej tých desať čísel, ale pre istotu ešte vložila do rúk vizitku. Erika významne pozrela na moje meno a pozíciu.
„Slobodná a karieristka. No tak to sme dve,” znovu sa rozosmiala a potom zmizla tak rýchlo, ako sa objavila.
Bože, koľko je to rokov?! Ani to nebudem radšej počítať.
Len dúfam, že na mne nebolo tie roky vidieť o nič viac ako na nej.
Úryvok z knihy Šiesta noc/Iva Kučerová
Foto: SITA/AP