vytlačte článok
pošlite článokMájová príloha nášho časopisu mala byť veľkolepá. Veľké ideály, veľké lásky. Šéfkin príkaz bol jasný – nájdi najzamilovanejší pár v slovenskom šoubiznise, lásku nebeskú, a napíš o tom božskú ódu. Cca 10 000 znakov o romanci z horných desaťtisíc.
Zahryzla som sa do témy ako poľovnícky pes (alebo radšej agresívna čivava? Tá sa k celebritám hodí viac). Aj keď je mojou doménou dizajn, šéfka mi sem-tam zadá bulvárnu tému v presvedčení, že môj, podľa nej osobitý a sofistikovaný štýl dodá aj bulváru auru čohosi duchovného. Dokonca väčšinu celebrít poznám osobne, čo mi však v tomto prípade bolo skôr na škodu. Veľkú lásku nie a nie nájsť. Prehrabávala som sa firemným archívom všetkých možných magazínov, intranetom s dôvernými informáciami, aj vo vlastnom pamäťovom ústave, a snažila sa zostaviť rebríček najzamilovanejších.
Hviezdna moderátorská dvojica. Ona, nádherná čiernovláska v najlepších rokoch, úspešná v práci. On detto, akurát v blond verzii. Láska na prvý pohľad. A na titulkoch magazínov. Keby som len nevedela, že ona ho silou-mocou tlačí do manželstva, a on stále odmieta... Z jediného dôvodu. Stále udržiava vzťah aj s exmanželkou, s ktorou má dcérku. Trojuholníky sa do príbehov o veľkej láske nehodia.
Slávna speváčka, oficiálne na prahu tridsiatky, neoficiálne o jedno desaťročie ďalej. Milujúci manžel, úžasný domov (ktorý tak radi ukazujú komukoľvek, kto zapne kameru a zaručí dobrý vysielací čas). Takmer dokonalé, až na toho mladého tanečníka, ktorý speváčku sprevádza na turné. Choreografie nacvičujú veľmi usilovne, len škoda, že aj v posteli.
Milionársky dedič. Príjemný chlapík, o tom-potom, dá sa s ním pokecať, nie je až taký snob ako mnohí iní, má vkus, vystupovanie, charizmu. Aj mladú partnerku, s ktorou pracujú na prvom prírastku do rodiny. Problém je len v tom, že chlapík je práve v (utajovanom) rozvodovom konaní (už treťom), takže terajšia partnerka si na svoju zákonitosť musí počkať. Keby sa na to prišlo, čitateľom by sa to asi ťažko vysvetľovalo.
To je teda ponuka! To tu fakt nie je nikto normálne bezproblémovo zamilovaný?
Vypínam notebook a zapínam televízor. Potrebujem zresetovať, dostať sa niekam inam, do sveta srdcervúcich vyznaní a dychberúcich pohľadov. Už vidím, ako to nakoniec dopadne. Tak ako vždy pri takýchto témach. Vymyslím si kulisy, príbeh, happyend, a dosadím vybraných hrdinov. Nejakých fotogenických. A ochotných na všetko. Nikto nechce čítať pravdu.
„Kedy bude hotový článok?” šéfkine malé očká sa do mňa zabodávali ako drevená trieska do zadku na dedinskej latríne. Intenzívne a nepríjemne.
„Pracujem na tom, do stredy budúceho týždňa to mám. Bude to super!” oznámila som jej presvedčivo, nahodiac tón plný entuziazmu, ktorý tak zbožňuje. „A potom by som si zobrala štvrtok a piatok voľno, ak sa dá. Potrebujem si niečo vybaviť.”
Na šéfku hrané nadšenie zabralo. „Ak bude tvoj článok na mojom stole, môžeš si ísť vybavovať, čo chceš.”
A ja som chcela malý výlet. Zájsť si niekam vyvetrať hlavu. Do schránky mi prišla ponuka akciových leteniek, a ja som len tak odrazu dostala chuť na malý, neplánovaný, bezstarostný výlet v ústrety neviazanej mladosti a pocitu, že si opäť môžem všetko dovoliť.
Už si len vybrať, kam sa vyberiem.
Nakoniec som sa nevybrala nikam. Zostala som ležať v posteli. A Lenka s Ellou tiež. Je to neuveriteľné, ale tým novorodencom stále niečo je, a potom stačí krátky pobyt v jednej miestnosti s nimi, a už máte problém na krku (plus v nose) aj vy. Namiesto ukazovania sa v nových značkových slnečných okuliaroch, s ktorými som sa v ďalekom meste chcela cítiť ako herečka unikajúca pred papparazmi (Skryla sa pred milencom!, Nechala ho a ušla!), a vychutnávania si cestovnej horúčky som mala poruke Coldrex, škatuľu vreckoviek a tíšila si horúčku skutočnú. Smrkanie, uchlipkávanie horúcej tekutiny, prepínanie telky. A samozrejme, práca na „úžasnom” článku.
Na šéfkinom review meetingu sa vždy každý tvári, že všetko ide ako po masle, polovica článkov je už hotová a tá druhá takmer tiež, už len také malé úpravy a odovzdáme to. Väčšinou nič nie je hotové ani zďaleka, ale toto je jediný spôsob, ako si zabezpečiť aspoň akú-takú pokojnú atmosféru na prácu, bez šéfky za chrbtom, a jej pokrikov Makáme, makáme, ulievači v ušiach. Dala by som ruku do ohňa za to, že má otrokárskych predkov.
Teraz boli moje pracovné podmienky takmer ideálne. Pokoj, ticho, pohoda. Teda, až na tú chorobu. To neustále utieranie nosa mi trochu komplikovalo ťukanie do klávesnice, a aj oprskaný monitor nevyzeral dvakrát vábne. No napriek tomu mi práca išla od ruky. Z diktafónu som si púšťala nahrávku známej dvojice, doplňujúc ich vyznania o nejaké výroky zo Smotánky a iných denníkov mladých & bohatých, a po štyroch šálkach horúceho lieku, troch balíčkoch vreckoviek a jednej pizzi na donášku som sa s článkom blížila do cieľa...
Odrazu sa vznášam kdesi vysoko... len biele obláčiky na neuveriteľne belasej oblohe. Hore, dole, hore, dole.... Je mi príjemne. Cítim, cítim vo vzduchu vôňu... jahôd. Hmmm, milujem jahody....
Nežný dotyk na líce ma prebudil. Musela som zaspať nad MacBookom, ale už je všetko upratané, rolety sú vytiahnuté, žiarivá jarná obloha sa tlačí na strop mojej izby a pri pohľade do svetla pomaly rozoznávam jeho tvár.
V ruke drží tanierik plný jahôd a v druhej vrecko s croissantmi.
Toto sa mi určite nesníva!
Úryvok z knihy Šiesta noc / autorka Iva Kučerová
Foto: sincerity
