vytlačte článok
pošlite článokVýsledky z praxe dokazujú, že takmer 90% ľudí sa pri oznámení "Budeme sa brať" pozrie na budúcu nevestu s úsmevom na perách a otáznikmi v očiach, pričom pohľad smerujú priamo na jej brušnú oblasť. Niekedy sa mi dokonca zdá, že táto reakcia je silnejšia ako dávivý reflex. Sama od seba by som k takémuto číslu nikdy nedospela, a určite to nie je preto, že som slabá v matematike. Proste som si vždy myslela, že najhlavnejším dôvodom, prečo sa ľudia berú a prečo by sa mali brať, je jednoducho láska. No mala by som sa zrejme zobudiť.
Na troch zo štyroch svadieb, ktoré sme v poslednom roku absolvovali, boli pri prvom manželskom podpise traja, akurát že ten tretí sa ešte podpisovať nevedel. Jedni známi sa brali preto, že im rodičia ako svadobný dar sľúbili auto. Mala som kolegyňu, ktorá si priateľa držala ako poistku popri hľadaní niekoho lepšieho. Nikto lepší neprišiel, a tak si ho po piatich rokoch vzala. Ja som sa to dozvedela až nedávno, po dvoch fľašiach vína. On sa to zrejme nedozvie nikdy. Bežne počúvam dôvody "už na to mám správny vek" (mužská verzia), alebo "všetky kamošky už sú vydaté" (ženská alternatíva). Ale akokoľvek si namáham pamäťovú kartu vo svojej hlave, nejako si neviem spomenúť, že by niekto povedal: Dôvod? Sme zamilovaní...
Cynik by povedal, že romantická môže byť len nenaplnená láska, praktik hovorí, že najromantickejšie gesto, akého sa v manželstve od muža dočkáte, je sklopenie záchodovej dosky - a romantik si len zapcháva uši. Moja, v rámci možností moderná, bratislavská babka sa o dedovi vyjadrila, že bol dobrým manželom, pretože jej vždy bez slov odovzdal celú výplatu. Moja druhá babka, žijúca na dedine s počtom obyvateľov rovnajúcim sa kapacite kinosály v multiplexe, nikdy nerozmýšľala o tom, či je dedo dobrý alebo zlý manžel. Bol to jej muž a hotovo. No a rodičia do toho vhupli, pretože boli v očakávaní niečoho krásneho - áno, mňa. Niekedy sa "to" jednoducho stane a vy si poviete, tak sa teda vezmime. Niekedy sa nájdu iné dôvody. A občas je to aj so slovami "milujem ťa - cítim k tebe to, čo k nikomu predtým - vezmi si ma". Ale to väčšinou len vtedy, ak si kúpite lístky do kina alebo pustíte doma dvd. Faktom je, že zamilovanosť vyprchá. Zostane vraj len akási priateľská forma lásky (nechcem nikoho vyplašiť, toto je vraj pozitívna správa). Faktom je aj to, že v manželskom živote sú pre mnohých dôležitejšie veci, ako nejaká zaľúbenosť - spoločné názory, hodnoty, ciele a charakteristiky ako "budúci dobrý otec" a "potenciálna skvelá matka mojich detí". Človeka treba mať preklepnutého z piatich strán a desiatich uhlov, aby sme vedeli, s kým ideme urobiť ten vážny životný krok, musí spĺňať zoznamy kritérií, vyhovovať po všetkých možných aj nemožných stránkach, musí sa páčiť priateľom a byť akceptovaný rodičmi... Jednoducho, je toho naozaj dosť a na nejaké romantickú blúznenie už neostáva miesto.
Samozrejme, lásku si môžeme užívať aj bez svadby (niektorí by povedali, že dokonca ešte lepšie). Nemenovaný mužský respondent to zhodnotil jednoducho: keby som utekal pred oltár vždy, keď sa zamilujem, mal by som v kolonke stav viacnásobne rozvedený. Chlapi v tom majú jasno. Láska svadbu nepotrebuje a svadba nie je dôkazom lásky. Keď som pred priateľkou spomenula, že by som rada nazrela do sveta mužského uvažovania a zistila, čo je "tým" naozajstným hnacím motorom pre nich, jej odpoveď bola stručná: to by si určite nechcela vedieť.
Okej, som ochotná posunúť sa na palete života od ružovej k reálnejšímm farbám a prijať, že nekonečná láska, nájdenie tej jedinej a pravej, a túžba žiť s ňou bok po boku až kým ich smrť nerozdelí, to teda u všetkých z nich nebude, ale isté (aj keď možno menšinové) percento posledných mohykánov vo svojich nádejách prežiť nechám. Rovnako, ako budem veriť, že sem-tam sa muži na tých tvrďasov, ktorí o manželstvo vôbec nestoja, iba hrajú. Ale na rade sme aj my, dámy. Ktorých z nás bude väčšina? Chcem veriť, že tých zamilovaných. A tiež chcem byť presvedčená, že sa v lásku, romantiku a happy-endy veriť stále oplatí.
